Mengeleho dievča pochádza z Lučenca

Viola Fischerová prežila štyri koncentračné tábory a Mengeleho sterilizačné pokusy. Jej príbeh spísala rodáčka z Lučenca, Veronika Homolová Tóthová v knihe Mengeleho dievča.

Viola Fischerová s dcérou.Viola Fischerová s dcérou. (Zdroj: Archív Veroniky Homolovej Tóthovej)

LUČENEC. Lučenec, vojna. Dobytčie vagóny odvážajú Židov do táborov smrti. V každom vagóne osemdesiatpäť ľudí. Medzi nimi aj dvadsaťročná Rózsa Ibolya Stern s rodinou. Po príchode videla otca poslednýkrát. Mamu zadelili ku skupine, na ktorú čakala smrť v plynovej komore. Rózsa bola mladá, preto ju zo skupiny vybral za pokusného králika. Doktor Mengele.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak sa začal príbeh dnes už 94-ročnej Violy Fischerovej, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Zorganizovala riskantný útek a neskôr vďaka nej chytili aj brutálnu dozorkyňu z Birkenau. Prežila, zvíťazila. Jej príbeh opísala v knihe Mengeleho dievča Veronika Homolová Tóthová. Tiež rodáčka z Lučenca. S autorkou sme sa porozprávali o jej práci, knihe i samotnej pani Viole.

SkryťVypnúť reklamu

Ste pôvodom Lučenčanka, momentálne tu však nepôsobíte. Kam vás vietor zavial, odkedy ste opustili rodné mesto?

Som pôvodom z Lučenca a vždy sa doň veľmi rada vraciam. Pracovala som v mestskej televízii, ktorá sa potom začlenila do väčšej regionálnej siete a robili sme regionálne spravodajstvo pre TV Global, z ktorej sa neskôr stala TV JOJ. Môj vtedajší šéf ma povolal v lete 2002 do Bratislavy a už som tu zostala ako reportérka spravodajstva a publicistiky. Momentálne som tri roky vedúcou vydania Novín o 17-tej a vlastne ktorejkoľvek spravodajskej relácie, keď treba zaskočiť za kolegov.

Vašou vášňou je však história a umenie. Venujete sa okrem spravodajstva aj im?

Áno, venujem sa nakrúcaniu dokumentárnych filmov, najmä s historickými témami. Tak vznikol aj dokumentárny cyklus Neumlčaní. Je o ľuďoch, ktorí prežili nacistické a komunistické väzenie. Zrodil sa tiež celovečerný dokument o Jozefovi Gabčíkovi a atentáte na Heydricha.

SkryťVypnúť reklamu

Pani Violu ste poznali už predtým z Lučenca alebo vás k nej zaviala práca?

Pani Fischerovú som poznala od detstva. Takmer každý deň, keď som išla cez mesto zo školy domov, som ju stretávala aj s jej manželom na prechádzke v meste. Tvorili neuveriteľne elegantný pár. Pán Fischer nosil svoju tankistickú baretku a vyznamenania, ktoré získal za účasť v bojoch v II. svetovej vojne, a pani Fischerová nosila krásne klobúčiky a šatky. Vtedy som ešte netušila, aký príbeh sa za nimi skrýva. Až keď som začala pracovať v mestskej televízii, pracoval tam ako kameraman a strihač aj vnuk Fischerovcov, Alexander. S ním sme urobili krátku reportáž o jeho starom otcovi. Ale príbeh pani Violy mi stále zostával skrytý.

Ako ste sa o nej napokon dozvedeli?

Stalo sa to až o niekoľko rokov, keď som robila reportáže s ľuďmi, ktorí mali pohnutý osud. Dostala som sa ku kontaktu na osobu žijúcu v Prahe, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, Mengeleho pokusy a nakoniec nacistom ušla. Bola to pani Viola.

SkryťVypnúť reklamu

Pri práci ste sa stretli s mnohými príbehmi ľudí, ktorí prežili tábory. Prečo ste sa rozhodli napísať práve o pani Viole?

Dostala som ponuku od vydavateľstva IKAR spracovať moje reportáže a dokumenty do knihy. Premýšľala som, ako to urobiť. Či dať do jednej knihy viac príbehov, alebo ju celú venovať jednému. Nakoniec som sa rozhodla vybrať päť príbehov z tých asi 70, ktoré som počas desiatich rokov spracovala do reportáží, a venovať každému samostatnú knihu. Ako prvú som začala písať tú o pani Viole. Teda, keď som ju začala písať, nevedela som, či budem písať aj ďalšie, či vôbec o takúto knihu bude záujem.

Napokon mala výborné ohlasy.

To, že sa vypredala v priebehu asi piatich dní a bolo treba rýchlo robiť dotlač, je pre mňa veľkým prekvapením. Veľmi ma to teší kvôli pani Viole a tomu, že jej príbeh nebude zabudnutý.

Bola som Mengeleho dievča. Jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré to prežili. A možno som jediná, ktorá ho porazila. On a jeho tím mi robili veci, po ktorých by som už nikdy nemala spoznať ten najväčší dar – držať v náručí vlastné dieťa. Porazila som ich dvakrát. Mám dve skvelé dcéry.

Viola Fischerová, Mengeleho dievča

Obe pochádzate z Lučenca. Bolo pre vás rozhodnutie vybrať si práve pani Violu aj trochu osobné?

Jej príbeh bol pre mňa špeciálny v tom, že som presne poznala miesta, o ktorých pani Viola hovorila. Vedela som, kde bývali, kde vzniklo geto, viem, ako vyzerá železničná stanica, odkiaľ ich v dobytčích vagónoch transportovali do Osvienčinu. Bolo to o to silnejšie. Ale zároveň aj zaväzujúce, aby som nesklamala jej dôveru.

Kniha vznikala dva roky. Ako počas nich vyzerala vaša práca a stretnutia s pani Violou?

Najskôr som o nej v roku 2011 nakrútila dokumentárny film. Pani Viola však pri nakrúcaní mala problém sa s niektorými prežitými situáciami zveriť na kameru. Keď prišla ponuka od vydavateľstva napísať o nej knihu, tak som jej volala s tým, či by súhlasila. Rada do toho išla, bolo pre ňu jednoduchšie, keď tam nebola prítomná kamera. Niekoľkokrát som za ňou bola v Prahe, rozprávali sme sa nad starými fotkami. Veľmi mi pomohla aj jej dcéra, u ktorej žije, pani Vierka Zikanová. Množstvo doplňujúcich otázok a upresnení sme spolu riešili mailom.

Príbeh je veľmi silný. Nemali ste počas práce bezsenné noci či chvíle, kedy ste si povedali "na toto nemám"?

Nikdy som si nepovedala, že na to nemám. Keby som si to myslela, tak do toho ani nejdem. Nemohla som predsa v polovici povedať, že nie som schopná ten príbeh dopísať. To by som pani Viole, ktorá mi preukázala veľkú dôveru, nemohla urobiť. Jej príbeh je veľmi silný, je plný odvahy a odhodlania, aj keď ona si sama o sebe nikdy nemyslela, že bola odvážna. Ale už len jej útek- to, že presvedčila aj ďalšie ženy, ktoré boli na tom pochode smrti, že je to ich jediná šanca, pretože ak nebudú o pár hodín vládať ďalej pochodovať, tak ich zastrelia, je veľmi, veľmi odvážne. Boli zoslabnuté, mali strach, bolo to na nemeckom území, nemal im kto pomôcť a aj tak sa rozhodli ujsť. Na to bolo treba ohromnú guráž a vnútornú silu. Mohli ich zabiť hneď pri tom pokuse alebo mohli neskôr naraziť na ďalších SS-ákov, vojakov Wehrmachtu či proste len zlých ľudí. Okrem toho to nebol prvý príbeh z obdobia holokaustu, s ktorým som sa stretla, takže na jej rozprávanie som už bola pripravená, vedela som, čo mám zhruba čakať. Ale, samozrejme, aj mňa niektoré jej spomienky ohromili a písali sami veľmi ťažko.

Ako by ste opísali pani Violu? Ako ju vnímate ako človeka?

Pani Viola je na prvý pohľad drobná krehká žena s krásnymi smutnými očami. Zažila som ju však niekoľkokrát tak zvesela sa zasmiať, že tie oči mali zrazu iný lesk. Ako dievča bola veľmi pôvabná a to jej v črtách tváre zostalo dodnes, hoci už má 94 rokov. Obdivujem na nej, s akou otvorenosťou a často aj cez vlastnú bolesť dokázala o tom, čo prežila, rozprávať. Boli otázky, ktoré by som jej ako obyčajný poslucháč jej príbehu nikdy z taktu nepoložila, ale ako novinárka a autorka knihy som musela. Vždy to pochopila a ešte ma sama nabádala, aby som sa pýtala, ak mi niečo nie je jasné, alebo si to neviem predstaviť.

O čom všetkom sa ľudia v knihe dočítajú?

Je v nej opísaný životný príbeh pani Fischerovej a jej rodiny. Čitatelia sa tam dočítajú a vlastne aj uvidia na starých fotografiách, ktoré nám láskavo do knihy zapožičal pán József Puntigán, ako vlastne vyzeral ten Lučenec, ktorý pani Viola poznala. Bolo to prekvitajúce, krásne mesto. Mesto, kam pravidelne na návštevy chodil napríklad Milan Rastislav Štefánik, kde študovalo niekoľko významných slovenských umelcov, kde budovy stavali chýreční architekti tej doby. A mesto, kde vzniklo obrovské židovské geto. Keďže Lučenec pripadol v 1938 Maďarsku, Židom sa v ňom žilo síce ťažko, ale bez bezprostredného ohrozenia deportáciami. Kým zo Slovenského štátu boli prvé transporty vypravené už v roku 1942, v Maďarsku to prišlo až v máji 1944, keď ich začal organizovať osobne Adolf Eichmann. Kniha sa podrobne venuje tomu, ako taký transport prebiehal, čo ich čakalo v Osvienčime, ako pani Violu vybral na pokusy osobne Josef Mengele. Je v nej opísané, ako sa v tábore stretla s blízkymi a kamarátkami, z ktorých jedna jej zachránila život. To, ako sa dostala do ďalších koncentračných táborov. Jej otrasný zážitok z plynovej komory, kde im nenasypali cyklón B, ale pustili horúcu paru, až po jej útek z pochodu smrti. Je v nej tiež kapitola venovaná jej budúcemu manželovi Jurajovi Fischerovi, ktorý počas vojny bojoval na strane Spojencov a ako veliteľ tanku obliehal Dunkerque. Za svoje zásluhy v bojoch získal ako jeden zo štyroch Slovákov titul Rytier Čestnej légie.

Pani Viola prežila obrovské útrapy, aké by väčšina ľudí asi v zdraví, psychickom ani fyzickom, neprežila. Ako je podľa vás (alebo ako vám to povedala) možné, že sa jej to podarilo? Dokázala neskôr žiť plnohodnotný život?

Hovorila mi, že každý večer sa rozpráva v duchu s tými svojimi milovanými, ktorí počas vojny zahynuli. Dlho hľadala odpoveď na otázku, prečo práve ona prežila. Tvrdí, že o tom rozhodli iba dve veci - šťastie a náhoda. Keby mala viac šťastia žena na prični vedľa nej, prežila by ona a nie pani Viola. Je to tak. V tom pekle sa naozaj nedalo spoliehať na nič. Tak, ako vás náhoda mohla zabiť, tak vám mohla pomôcť prežiť. Vlastne to je obrovský paradox, pani Viole pomohol prežiť Mengele. Keď do tábora prišla, poslali ju spolu s mamou na stranu smrti, čiže na stranu tých, ktorí išli rovno do plynovej komory. Až Mengele ju odtiaľ zavolal a zaradil na druhú stranu. Samozrejme, nie preto, že ju chcel zachrániť, ale použiť na pokusy. A napriek tomu, že bola nútená zúčastniť sa sterilizačných pokusov, mala ešte po vojne dve dcéry. To považuje doteraz za svoje najväčšie víťazstvo nad nacistami.

Aký odkaz, posolstvo kniha v sebe skrýva?

Vznikla pre jednoduchú, ale zároveň veľmi podstatnú vec - aby sa na ten príbeh nezabudlo. Nemôžeme síce poznať všetky príbehy II. svetovej vojny, ale práve na tých príbehoch, na osudoch inak bežných ľudí, si môžeme uvedomiť, aké to vtedy vlastne bolo. Ten konkrétny príbeh nás môže naučiť oveľa viac ako suché čísla a dátumy v učebniciach. História je plná príbehov a iba keď ich niekto zapíše, tak sa na ne nezabudne ani o niekoľko desiatok rokov.

Napriek historickým tragédiám v dnešnej dobe pociťujeme v spoločnosti nárast prejavov extrémizmu. Najmä medzi mladými, ktorí asi nevnímajú podobné príbehy ľudí. Čo by ste im odkázali?

Tí, ktorí chcú alebo mali doma príklad toho, že rodičia sa o takéto príbehy zaujímali, sa ich tiež snažia spoznať. . Podľahnúť extrémizmu a "vodcovi", ktorý hlása často atraktívnu "pravdu", o ktorej tvrdí, že je zakázaná, a že vám ju nikto iný nechce povedať, je ľahké a pohodlné. Oveľa ťažšie je hľadať relevantné informácie, analyzovať ich, vedieť ich dávať do súvislostí. Chodím nakrúcať relatívne často do Osvienčimu a Mauthausenu a stretávam tam mladých ľudí. Pred bránou sú hluční, prekrikujú sa, vtipkujú. Keď ich stretnem v polovici prehliadky, už je vidieť, koho to, čo sa tam dozvedel, zaujíma, kto to dokáže precítiť a kto nie. Aj keď niekedy je to len taký obranný reflex. Na konci prehliadky si pár z nich kúpi aj nejakú knihu o tom, čo ich zaujalo. To sú tí, ktorí o tom raz budú vedieť porozprávať aj svojim deťom a nepodľahnú jednoduchej a "utajovanej pravde" niekoho, kto by sa v prípade, že by vojna pokračovala dlhšie, tiež ocitol za ostnatým drôtom nejakého lágra. Ale keďže históriu odmieta spoznať, ani o tom nevie.

Tetovanie na ruke nemám. Kým prišli ku mne, minul sa im atrament. A teda ani neviem, pod akým číslom ma v zoznamoch mali zapísanú. Ak vôbec. Nás, ľudí z posledných transportov, už niekedy ani nezapisovali. Neprišli sme tam prežiť, ale zomrieť.

Bola som vo svojom živote neskutočne šťastná, aj absolútne zlomená. Stratila som veľkú lásku, aby som pomaly a postupne našla takú, čo pretrvala celý život.

Viola Fischerová, Mengeleho dievča

Najčítanejšie na My Novohrad

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 708
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 997
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 539
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 844
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 089
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 020
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 725
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 6 052
  1. Vladimír Krátky: Nebude zo psa slanina - ani zo Slovenska baranina .
  2. Lucia Nicholsonová: List ministrovi Tarabovi, ktorý chce znásilniť Ústavu
  3. Michal Drotován: Peter Pellegrini ako zástupca bežného občana? Naozaj?
  4. Ján Škerko: Rozhovor ministra vnútra s hľadaným extrémistom
  5. Ján Šeďo: Z pohľadu mysliaceho človeka vládnu šmejdi a vzťahoví analfabeti.
  6. Miroslav Ferkl: Kampaň či agresia
  7. Juraj Kumičák: Kolaborant
  8. Marek Strapko: Pellegrini svojimi pytačkami ohrozuje suverenitu Slovenska
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 869
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 581
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 402
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 10 465
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 409
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 356
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 184
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 431
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Vladimír Krátky: Nebude zo psa slanina - ani zo Slovenska baranina .
  2. Lucia Nicholsonová: List ministrovi Tarabovi, ktorý chce znásilniť Ústavu
  3. Michal Drotován: Peter Pellegrini ako zástupca bežného občana? Naozaj?
  4. Ján Škerko: Rozhovor ministra vnútra s hľadaným extrémistom
  5. Ján Šeďo: Z pohľadu mysliaceho človeka vládnu šmejdi a vzťahoví analfabeti.
  6. Miroslav Ferkl: Kampaň či agresia
  7. Juraj Kumičák: Kolaborant
  8. Marek Strapko: Pellegrini svojimi pytačkami ohrozuje suverenitu Slovenska
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 869
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 581
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 402
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 10 465
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 409
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 356
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 184
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 431
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu