Spolu s Váľkovom má České Brezovo sotva 500 duší. Anonymita mesta tu nefunguje. Každý pozná každého. Ľudia vedia, koľko litrov dojí susedova krava, koho si berie Marka z vyšného konca, ba aj to, u koho sa strojí najbližšia zabíjačka. Brezovčania sú však priateľskí. Vždy vraj ťahali za jeden koniec. Tak to bolo aj počas vojny.
„Od ustupujúcich Nemcov sa nedalo čakať nič dobré. Vedeli, že sa blíži koniec, ale držali sa zubami – nechtami. Čo sa dalo, potraviny aj šatstvo, sme poskrývali do humien a na povaly. My sme sa krčili v pivniciach na zemiakoch. Ale aj tam sme počuli výbuchy mín a granátov,“ hovorí 74-ročná Marta Žiláková. Front v Českove Brezove trval dva týždne. Nemci sem ustúpili z Poltára aj z Rimavskej Soboty. Rusi sa zdržiavali za dedinou na kopci zvanom Hrb.
Písal sa január 1945. Na Brezovo dopadali granáty a míny. Vzduch bol nasiaknutý pušným prachom. „Vtedy som mala 15 rokov. Slúžila som. Bola nedeľa. Na chvíľu utíchla paľba a ja som odbehla domov pozrieť rodičov. Odrazu sa vo dverách objavil Nemec s puškou na pleci. Kázal mi ísť do maštale kravu odviazať. Chcel si tam priviazať kone. Do mňa vošla taká zlosť, že som sa nezdržala a vynadala mu. Hovorím mu, čo si ty načisto rozum potratil, kravu vyhnať do mrazu. Chytila som ho za ruku a hybaj s ním do jedného starého domu. Tu si môžeš, Nemčisko všivavý, svoje kone uviazať, vravím mu. Ani dnes sa mi tomu nechce veriť, ale poslúchol ma. Mamka ma už doma oplakávala. Myslela si, že ma zastrelili. Susedu mína trafila do nohy. Zranená nestačila dobehnúť do pivnice, ukryla sa v peci. Stratila veľa krvi, ale prežila. Črep mala v nohe aj zo tri týždne. Jáj, čo sa tá chudera natrápila, aj na ratu od bolesti kričala. Marku a Jana Maťasovie zabili zatúlané guľky. Oplakávala ich celá dedina. Podobne ako mladého Rusa, ktorý zbehol do dediny na výzvedy a Nemci ho zabili uprostred cesty. My, ženy, sme to mali počas frontu ľahšie ako chlapi. Nás len raz vyhnali Rusi sneh odhadzovať. Nikto sa nepriečil, radšej sme poslúchli. Rusi mali prchkú náturu, neradno ich bolo dráždiť. Chlapov naverbovali na nosenie mín. Chudáci, brodili sa snehom až na Poľanu. Keby ich bola trafila guľka, mína mohla vybuchnúť a nič by po nich neostalo. No veď povedz, starký môj, ako to bolo,“ štuchne do svojho muža.
„Mysleli sme si, že udrela naša posledná hodina. „Idíte vperiód, bístra, bístra….!“ poháňali nás. Ani neviem, ako sa nám s kamarátom podarilo ujsť. No jedno viem iste, keby som ho vtedy pred 59-imi rokmi poslúchol, už nežijem. Volal ma ukryť sa do senníka. Prehovoril som ho, aby sme šli ďalej. Boli sme len niekoľko metrov od senníka, keď ho obrovský výbuch rozmetal na všetky strany. Desiateho mája budem mať 81 rokov. Deň po skončení strašnej vojny. Vždy oslavujem oboje. Keď sa vyhrievam na slniečku a spomeniem si na vojnové peklo, pousmejem sa nad ostatnými problémami. V porovnaní s tými, čo sme zažili počas vojny, mi pripadajú malicherné. Tí, čo ju zažili, vedia, o čom hovorím,“ zalesknú sa oči Jánovi Žilákovi.
Píše sa máj 2004. Na České Brezovo padá súmrak. Neďaleko obecného úradu stretávame párik zaľúbencov. Povyše nich mladá žena tlačí kočík. Možno ani netuší, že prechádza práve tade, kde Nemci zastrelili Marku a Janka...
Z. Suráková
