V predvečer ukončenia druhej svetovej vojny odhalili pri Základnej škole v Cinobani „staronový“ pamätník padlým. „Staronový“ preto, lebo spomínaný symbol tu stál roky. V roku 1996 vraj dostala vtedajšia riaditeľka príkaz „zhora“, aby pamätník z majetku školy vyradila. Tento fakt pobúril mnohých Cinobančanov. No ani hnev a sťažnosti nepriniesli nápravu. Pred rokom v kanáli neďaleko školy našiel pomník terajší riaditeľ Ján Hraško. Ani na chvíľu nezaváhal. Odniesol ho domov a opravil.
„Spomenul som si na svojho otca. Ako regulárny vojak slovenskej armády sa po návrate z neďalekého Kaukazu tiež zapojil do Slovenského národného povstania. Bol aj účastníkom slávneho partizánskeho prechodu cez Chabanec. Pri predstave, že keby bol padol a niekto by pomník s jeho menom potupne zahrabal do zeme, mi to prišlo ľúto. Vtedy som sa rozhodol. Pomník vrátim na pôvodné miesto. Šesť ľudí, ktorých mená sú na pomníku, zahynuli práve v tom roku, keď som sa narodil. Najmladší z nich mal 17 rokov. Len o pár viac ako žiaci tejto školy. Oni položili život pre to, aby sa naši žiaci mohli dnes učiť,“ skonštatoval riaditeľ školy Ján Hraško. Poďakoval sa učiteľovi Ladislavovi Fajčíkovi a aj ostatným kolegom, ktorí mu s pamätníkom pomáhali.
Odhalenia sa okrem žiakov a zástupcov miestnej samosprávy zúčastnili aj Cinobančania, ktorí vojnu zažili. „Oslobodili nás koncom januára. Mala som 12 rokov. Na dedinu padali míny a granáty. Guľky svišťali vo dne aj v noci. Nemci sa nechceli vzdať. Všade bolo plno mŕtvych vojakov. No najhroznejšie chvíle sme zažili vtedy, keď zostrelili kostolnú vežu. Plakali sme a prosili Boha o odpustenie. Už nikdy viac nikomu neprajem zažiť hrôzy vojny,“ povedala Antónia Tazberíková. Ktosi múdry povedal: „Vážme si históriu, lebo národ bez nej je chudobný.“ Cinobančania v piatok dokázali, že ich otcovia, bratia, sestry či synovia neumreli nadarmo.
Z. Suráková
