„Krosná vedel zhotoviť každý poriadny chlap. A každá poriadna gazdiná aj dievka vedela na nich tkať. Mali presne predpísanú mieru. Nebolo si ju potrebné zapísať. Pamätali sme si ju. Dĺžka dva metra a šírka bola o pol metra kratšia. Tam, kde bolo menej detí, ich mali uprostred izby a tam, kde ich bolo viac, stáli v kúte. Tkali sme cez zimu, keď nebolo roboty na poli,“ tvrdí Rozária Murínová. Býva v Kokave, kde tradícia tkania nevymrela. „Tká moja sestra Anka, Zuza z vyšného konca, Marka, Zuzka z horného konca…“, vymenúva 61-ročná Rozária svoje vrstovníčky. Prednedávnom vraj učila tkať aj „mladicu“ z Detvy.
„Keď zmizol sneh, bolo to tak v polovici marca a na priedomiach sa zazelenala trávička, prestali sme tkať. Plátno sme postrihali na kusy. Bolo ešte surové. Najprv sme ho vyvarili v kadi. Neskoršie šli vyplákať do potoka. Potom sme plátno prestreli na lúku. Keď uschlo, znovu sme ho poliali. Občas sa stalo, že nám ho mládenci pri špásovaní umazali. Nuž, poďho znova do potoka prať. Bielenie trvalo približne týždeň a niekedy aj viac. Mladucha musela mať do výbavy okrem plachiet a duchien aj 40 košieľ, utkaných z bieleho plátna aj s vyšitým monogramom. A viete, na čo sa deti najviac tešili? Na vozenie rúcha. Bol to zvyk, ktorý sa dedil z generácie na generáciu. Škoda, že vymrel. Dva dni pred svadbou v dome mladej nevesty nachystali výbavu. Kamaráti ženícha vytiahli na dvor najväčší voz, zapriahli do neho voly alebo kone a hybaj k budúcej mladuche. Tam ich čakali vyparádené družičky. Tie pouväzovali na voz aj záprah najkrajšie ručníky, plachty a uteráky. A potom si mládencov začali doberať, koľko im za výbavu zaplatia. Keď hlavný družba za rúcho zaplatil, pobrali sa s vozom k ženíchovi. Tak veru! Žili sme chudobne, ale veselo,“ objasňuje Rozária.
Obidve sestry svorne tvrdia, že najnáročnejšie na čas a zručnosť nebolo ani tak samotné tkanie, ako tie prípravy pred tým. Snovanie považujú za najťažšie. „Museli sme si presne vypočítať, koľko rífov budeme snovať. Na tenké plátno sme mali husté brdá, na hrubšie redšie. Pradená sme nasúkali na fájfly. Mám pokračovať ďalej?“ šibalsky sa opýta odborníčka. Keď zistí, že ani po hodinovom vysvetľovaní nie som v technike príprav na tkanie múdrejšia, vzdá to. Nechápe moju nešikovnosť. Ako by aj mohla! Ona tkala ako 14-ročná, jej sestra Anka mala len 12, keď utkala prvý obrus. „Prídem na týždeň a potom uvidíte, ako mi to pôjde,“ zastrájam sa pri rozlúčke. Rozária sa usmeje. „Ale len potom začneme s učením, keď už budú zemiaky v pivnici a kapusta v sude. Poriadna gazdiná cez leto krosná ani kolovrat do ruky nechytí,“ dodá.
Z. Suráková
