Má zošúverené ruky a láskavý pohľad. Sedíme v útulnej izbičke Domova dôchodcov. Hoci má Gizela Petrócziová už 83 rokov, pri spomienkach na detstvo sa jej zarosia oči. Narodila sa ako prvé dieťa chudobným rodičom. Rodičia jej chceli zabezpečiť lepšiu budúcnosť a tak ju dali už ako 5-ročnú do služby na faru. Farár a jeho kuchárka neboli na malú Gizelku veľmi láskaví. Musela vstávať skoro ráno a líhala si až večer. Gizelka chodila za dedinu pásť kŕdeľ husí. „Najviac som sa bála prechádzať okolo veľkého košatého duba, na ktorom každé ráno sedela sova. Húkala a ja som si natiahla čapicu až na oči. Cestičku na pastvu som poznala podľa ťapotu husí. Keď som sa bála, myslela som na mamičku a prosila som ju, aby ma ochránila. No ona bola ďaleko a húkajúca sova blízko,“ spomína starenka.
Život v službe u cudzích ľudí vôbec nebol jednoduchý. Ako malé dieťa často chodila hladná. Raz v obchode zatúžila po keksíku, ktorý stál korunu. Vedela, že na okne si jej „ náhradní rodičia“ nechávajú drobné peniaze, ktoré utŕžili za predaj mlieka. Jej túžba po keksíku bola taká veľká, že neodolala. Ukradla korunu a išla si kúpiť keksík. No pri spomienke naň má vždy horko v ústach. Pestúni zistili, že im zmizla koruna a surovo ju zbili. Telo mala posiate modrinami.
„Vtedy som si povedala, že ja svojim deťom pripravím iný osud, aký som mala ja. Zaprisahala som sa, že budem mať len toľko detí, koľko dokážem uživiť!“ spomína Gizelka. Svojej mamke dodnes nevie odpustiť, že ju nechala bezbrannú u cudzích ľudí.
Svoj sľub starká dodržala. Vydala sa a porodila dve deti. Jedno už zomrelo. Z druhého má veľkú radosť. Jej syn Karol je šéfdirigentom Košickej filharmónie. Vyrástol z neho dobrý hudobník. „Už ako 5-ročnému som mu kúpila husličky. Aj keď sa mu to zo začiatku nepáčilo, dozerala som na to, aby poctivo cvičil. Vyrástol z neho poriadny človek. Nechýbalo mu rodičovské pohladenie,“ dodáva 83-ročná Gizela Petrócziová.
Vladimíra Ďuráková
