Hoci je Helenka Tamásová z Rimavskej Soboty už v dôchodkovom veku, bábiky ju dodnes neprestali fascinovať. Robia jej spoločnosť už asi 40 rokov a jej zbierka sa stále rozširuje. „Bábiky som nikdy nechcela zbierať, no prišlo to akosi samo. Prvú som dostala asi v roku 1963 od bratranca. Takú milú indickú tanečnicu. Neskôr som ich mala toľko, že som ich nemala kam dávať. Ručne vyrobená drevená skrinka sa stala dodnes ich domovom. Bábiky však pribúdali a pribúdajú. Musela som si dať vyrobiť i druhú skrinku. Aj tá je už plná všelijakých krojovaných bábik. Z Rakúska, Poľska, Čiech, Anglicka, Turecka, Fínska a ďalších krajín. Ešte túžim po japonskej. Však sa poďte pozrieť, aké sú krásne. Aha, táto je z Indie. Je mi snáď najmilšia, lebo bola prvá. Ale všetky ich mám rada,“ milo sa prihovára svojim viac ako 70-tim bábikám pani Helenka. Poslednú dostala v októbri minulého roku. „To je táto, v ruskom kroji. Mám ešte jednu vzácnu, no tá do zbierky veľmi nepatrí. Nie je krojovaná. Dostala som ju však od kolegov zo SAD-ky, keď som pred dvoma rokmi odchádzala do dôchodku. Tá jediná má meno a dokonca krstnú mamu aj otca,“ pohladí po vlasoch svoju Ester.
Bábiky sú ako jej rodina. Vítajú ju, keď prichádza domov. Bez reptania počúvajú jej rozprávania. „Často sa im prihováram. Hlavne vtedy, keď utieram prach na poličkách. Niekedy mi to trvá aj 3-4 hodiny. Pre mňa je to však oddych. Častokrát rozmýšľam, prečo si všetci nežijeme tak svorne a v láske, ako moje bábiky,“ dodáva Helenka.
Edita Hutková