V útulnej obývacej miestnosti Domu pre osamelých rodičov vládne pokoj, ticho a pohoda. Tu našla svoje útočisko pred krutým životom aj pani Jarka a jej syn Jožko. Peklo, ktoré prežívala so svojim manželom a Jožkovým otcom, bolo už na nevydržanie...
Vyhľadala preto odbornú pomoc a obrátila sa na pracovníkov z odboru sociálnych vecí. Podala si žiadosť do Domu pre osamelých rodičov a mala šťastie. Konečne začala žiť ako človek. V začiatkoch jej pomáhala vedúca zariadenia Iveta Pavčová. Naučila ju aj krásne písať meno a priezvisko. Tak ako všetky ostatné ženy, ktoré sú v tomto zariadení, aj Jarka je výbornou matkou. Vyžiť z 2 000 korún, to je v dnešnej dobe hotový zázrak. Jej osemročný syn Jožko sa výborne učí. Dokonca sa skôr naučil písať ako mama. V škole patrí medzi najlepších žiakov. Je o neho dobre postarané. Do školy chodí čistý. Jarka odišla od manžela kvôli synčekovi. V zariadení však môžu osamelé matky bývať len rok.
Po roku sa mladá žena ocitla s dieťaťom na ulici. Keďže nemala kde ísť - rodičia jej umreli vrátila sa späť k bývalému manželovi. Nasľuboval jej, že sa budú mať dobre, že sa všetko zmení. Aj to jej sľúbil, že prestane piť. Opak bol pravdou. Zbil ju a dokonca ju obral aj o peniaze. Dom, v ktorom bývali, bol ďaleko od mesta. Jarkin syn častejšie meškával do školy. V dome nebola voda a ani záchod. „Uvedomovala som si, že takto nemôžeme žiť. Manžel často chodieval domov opitý. Týral ma fyzicky aj psychicky. Jožko sa stal ustráchaným dieťaťom. Vedela som, že musím so synom odísť,“ spomína na bolestivú minulosť mladá žena.
Do Domu pre osamelých rodičov prišla s plačom. Opäť si podala žiadosť. Stretla sa s pochopením.
„S prihliadnutím na potreby dieťaťa sme žiadosti vyhoveli. Preto je toto zariadenie dobré, lebo dieťa zostáva spolu s matkou,“ tvrdí Iveta Pavčová. Je Jarkinou psychickou oporou.
Jarka sedí v kresle. Veľmi ťažko sa jej rozpráva. Ani nechce. Jej vnútro pripomína rozhádzanú stavebnicu. Možno ju niekedy poskladá jej syn. Je veľmi šikovný. Vo všetkom chce svojej mamke pomáhať. Je jej vďačný za všetko. Za ten veľký kus odvahy, ktorý prekonala. „A čím by mal byť môj syn? Chcem, aby sa vyučil dobrému remeslu, aby prežil lepší život ako ja. Aj kuchárom by mohol byť. Veď krájanie slaniny mu ide dobre,“ hovorí Jarka.
Aj zásluhou podpory dobrých ľudí, ale predovšetkým vďaka sebe, našla novú cestu. Plánuje si urobiť rekvalifikačný kurz a začať nový život.
Vladimíra Ďuráková
