Elektrotechnik, ochotnícky herec, spevák a tanečník István Tóth sa narodil 21. 5. 1949 v Radzovciach. Základné vzdelanie získal v rodnej obci. V r. 1964-67 študoval na SOU strojárskom vo Fiľakove a v r. 1982-84 na SPŠ elektrotechnickej vo Fiľakove. V r. 1964-84 pôsobil v Kovosmalte Fiľakovo, v r. 1984-85 v Tesle Halič. Od r. 1985 pracuje ako elektrotechnik na SOU stavebnom v Lučenci. Ako ochotnícky herec, spevák a tanečník vytvoril viacero postáv v divadelných ochotníckych súboroch vo Fiľakove a v Lučenci. Žije v Lučenci.
Pišta, mohol by si našim čitateľom prezradiť, kedy a ako si sa dostal do kontaktu s „ľahkou múzou“?
Divadlo, tanec i spev som miloval od útleho detstva. Keď som mal 5 rokov, žiaľ, zomrela mi mamička a tak ma vychovávali starí rodičia z matkinej strany. Práve im vďačím za to, že si všimli môj „komediantský“ talent. Ako žiak ZŠ v Radzovciach som hrával v rôznych rozprávkových hrách, jednou z nich bol aj Princ a žobrák od Marka Twaina.
V Kovosmalte Fiľakovo si pracoval celých dvadsať rokov v období 1964-84. Fiľakovo malo v tomto období veľmi bohatú a plodnú ochotnícku činnosť. Zapájal si sa do tamojšieho ochotníckeho diania?
Moja spolupráca s fiľakovskými ochotníkmi sa začala príchodom Istvána Mázika do Fiľakova, ktorý tam v r. 1979 založil divadelný ochotnícky súbor Zsákszínház (Vrecové divadlo). Začínal som postavou profesor Lucien v hre Miklósa Gyárfása: Núdzové pristátie v r. 1982. Od r. 1984 som začal pracovať v Lučenci, kde som zahájil spoluprácu s ochotníkmi Csemadoku. Náplňou týchto predstavení boli väčšinou výbery árií z rôznych operiet. Do Fiľakova som sa vrátil ako hosť v r. 1996, kedy som tam vytvoril postavu náčelníka železničnej stanice v hre Bohumila Hrabala Ostro sledované vlaky.
V r. 1978-88 si bol umeleckým vedúcim súboru moderného scénického tanca Elektronik pri Okresnom osvetovom stredisku v Lučenci. Aké úspechy si s týmto súborom dosiahol?
S týmto súborom som prežil veľmi pekné chvíle a rád na toto obdobie spomínam. Šéfom osvety bol vtedy Ján Telgarský, mojou priamou nadriadenou – vedúcou tanečnej sekcie bola dnešná riaditeľka NOS Mária Ambrušová. So súborom sme sa zúčastňovali na rôznych okresných i krajských prehliadkach a festivaloch. Najviac ocenení som získal v r. 1983 za choreografiu programu „Znovuzrodenie“ na vlastný námet. Mojím najšikovnejším zverencom bol Róbert Galamb, ktorý neskôr súkromne vyučoval spoločenské tance.
V r. 1989 v Lučenci vzniká Divadelný ochotnícky súbor Józsefa Kármána, ktorý sa stal takpovediac Tvojou materskou scénou. Porozprávaj nám, prosím niečo o tejto Tvojej životnej etape!
Áno, v r. 1989 som patril medzi zakladajúcich členov tohto súboru. Stvárnil som tu veľké množstvo postáv, z ktorých si spomínam na tieto: Baranya (J. Kármán: Fannino dedičstvo), riaditeľ cirkusu (H. L. Barta: Salto mortale), John Merrick (B. Pomerance: Sloní muž), lord Beberly (J. Brandon: Charleyho teta), náčelník hasičov (M. Frisch. Biedermann a podpaľači), Julien (P. Barillet: Kaktusový kvet – prvé predstavenie v obnovenej Redute), Bunsa (M. Bulgakov: Ivan Hrozný), policajný kapitán (Molnár – Zerkovits: Pán doktor), starý herec (A. P. Čechov: Pes, anjel a tí druhí – s touto hrou sme hosťovali v meste Vejen/Dánsko v r. 1998) a iné. Spolupracoval som s režisérmi: Lajos Horváth, Árpád Szabó, Vladimír Sadílek, Jenő Jankovits. Predstavenia sme hrávali v Dome kultúry Európa, v priestoroch nad terajšou plavárňou pri SOU stavebnom, v bare hotela Pelikán, v bývalej budove Csemadoku na ulici Dr. Herza, no a samozrejme v Redute, ktorého javisko mám veľmi rád. Za postavu Johna Merricka v hre Sloní muž som v r. 1991 získal na Jókaiho dňoch v Komárne cenu za najlepší mužský herecký výkon. Takúto istú cenu som v Komárne získal aj v r. 1992 za stvárnenie postavy lorda Beberlyho v hre Charleyho teta. Obe tieto postavy, ktoré mi priniesli výrazný úspech, mám snáď aj dodnes najradšej.
Aké sú Tvoje ďalšie herecké plány?
Momentálne sme po premiére predstavenia „Kino dávnych čias“, ktoré sme pripravili pri príležitosti 15. výročia založenia divadelného súboru Józsefa Kármána. V tomto programe zaznievajú melódie zo starších maďarských filmov. Choreografiu som mal na starosti ja a samozrejme som sa tu predstavil aj ako interpret známych filmových melódií. Som šťastný, že sa môžem venovať divadlu. Mám jeden nesplnený sen zahrať si v muzikáli Jerryho Bocka „Fidlikant na streche“. Dúfam, že sa mi to raz podarí. Záverom chcem povedať, že všetky projekty, na ktorých som spolupracoval, by možno ani nevznikli, keby som sa nestretol s pochopením vedenia SOU stavebného v Lučenci, kde pôsobím už temer 20 rokov. Preto sa im všetkým chcem aj touto cestou poďakovať za pochopenie a ústretovosť.
PhDr. František Mihály
