„Ja si deti nedám vziať! Dal som im domov a lásku. Učil sa s nimi, pral, varil, žehlil, keď boli choré, varil som im čaj. Ich mama od nás pred rokom odišla. Deti nie sú veci. Nemôžete ich len tak na rok odložiť do úschovne a potom si ich prísť vyzdvihnúť. Už som sa radil s právnikom. Uistil ma, aby som sa nebál, že žiadny súd mi chlapcov nemôže vziať. Sú už veľkí, sami sa môžu rozhodnúť, s kým chcú ostať. Viete, čo si želal môj syn na narodeniny? Aby ho nedali k mame,“ tvrdí Dezider Oláh. Býva v dome svojho otca v Ľuboreči. Pred rokom ho opustila manželka. S výchovou dvoch synov mu pomáha otec a jeho družka.
Je piatkový večer. Sneží. Z komína Oláhovcov stúpa dym. V skromnom, ale útulnom a čistom trojizbovom dome vládne rodinná pohoda. Samko a Mário pozerajú so starým otcom televízor. Úlohy už majú napísané. Samko chodí do štvrtej triedy. Je najlepším žiakom. Na vysvedčení aj v žiackej knižke má jednotky. Ani jeho starší brat Mário za ním v učení nezaostáva. Obľubuje hodiny nemčiny. Vedľa nich sedí ich otec. Hlavu si drží v dlaniach a už hádam aj po dvadsiaty raz číta návrh svojej ženy, ktorá chce získať deti do svojej výchovy.
„Ženil som sa pred 14 rokmi. Som Róm. Vzal som si bielu. Miloval som ju, ale jej rodina mi vždy dávala najavo, že mám inú farbu pleti. Keď sa nám narodil Mário, začali prvé hádky. Obvinili ma, že som zbil jej otca. Nechcem sa k tomu vracať, odsedel som si pol roka. Keď som sa z basy vrátil domov, byt som našiel poloprázdny. Patril môjmu otcovi. Dostal ho od lesov. Manželka neplatila nájomné. Otec za nás dlh vyplatil. Mesto nám pridelilo sociálny byt. Na svet prišiel Samko. Hádky sa stupňovali. Manželka mala túlavé topánky. Často odchádzala z domu. Staral som sa o deti. Presťahovali sme sa k otcovi na dedinu. Už je tomu rok, ako od nás odišla. Bol som na dne. Pomohli lieky aj rady psychiatra. Otec stál po celý čas pri mne. A teraz toto. Chce mi ich vziať. Mário mal 1. januára narodeniny – 13 rokov. Ani pohľadnicu mu neposlala,“ hovorí otec.
„Ocko, môžeme aj my niečo povedať?“, pýta sa Samko. Keď mu otec odpovie, že áno, 10-ročné chlapča s dospeláckym výrazom v tvári spustí: „Viete, teta, naša mama bola stále preč. Po roku nás prišla pozrieť. Bola tu tri dni. Ani nám neoprala. Opýtal som sa jej, prečo nás opustila. Neodpovedala mi. Oco je dobrý. Stará sa o nás. Máme vždy čisté oblečenie. Musím sa dobre učiť, aby som mal dobrú robotu a mohol sa o neho postarať, keď bude starý. K mame nechcem ísť. Viem, je mi to mama, ale ona od nás odišla. Keby bola aspoň napísala. Ani darček nám nedoniesla. Boli Vianoce a brat mal aj narodeniny. Ak nemala peniaze, stačila aj čokoláda. Ani otec nemá veľa peňazí, ale čokoládu nám kúpi.“
Toto nie je žiadny článok pre senzáciechtivých. Toto je skutočný príbeh. Mudrovanie, čo by bolo, keby sa Dezider nedostal do basy, pri hádkach nepožíval aj päste, bol ku svojej žene ohľaduplnejší, nie je podstatné. Alfou a omegou sú Mário a Samko. Dvaja úžasní chlapci, ktorí sú v dome starého otca spokojní a šťastní.
Zita Suráková