„Paľo, a či ťa tí nebožtíci neprišli nikdy mátať?“, To bola najčastejšia otázka, ktorú dostával Pavol Krnáč. Osemnásť rokov bol zvonárom aj hrobárom. Kým rodina oplakávala zosnulého, on už na cintoríne kopal jamu.
„Občas sa stalo, že sa so mnou príroda nepekne zahrala. Pršalo, lialo, akoby mal prísť koniec sveta, nebožtík ležal už tretí deň na márach a bolo ho treba dôstojne pochovať. Paľo náš, no veď už len choď a vykop tú jamu, žobronili príbuzní. Ja im na to, že so mnou nebudú problémy, dám si čižmy a vykopem, ale truhla bude vo vode. Starí ľudia hovorili, že mŕtveho nehodno pochovať do vody,“ tvrdí ujček Paľo, ktorý bol hrobárom v Lehôtke. Má 82 rokov. Jamy pre nebožtíkov prestal kopať pred 15 rokmi.
No nech to bolo s tou vodou tak či onak, jedno je isté. Veľa truhiel ujo Paľo pokládol do vody a nebožtíci ho nechali na pokoji. „Jedno si však neviem vysvetliť. Keď niekto v dedine zomrel, vedel som to skôr, ako mi to prišli oznámiť. Zvony mali iný hlas. Akoby vedeli, že niekto zomrel. Záhada. Podobne ako tá s búrkami. Keď sa blížila veľká búrka, bolo treba len zazvoniť a pohroma dedinu obišla. Tak veru!“, hovorí ujček.
Aj chlapi plačú. Bolesť, ktorú cintoríny ukrývajú, je neprehliadnuteľná. „Smrť si nevyberá! Zubatej je jedno, či si príde po dieťa alebo po starca. Kopal som hrob 18-ročnej slečne. Bolo to také slniečko. Volala sa Danuška. Zomrela pri havárii. Štyria sa vtedy zabili. Už bol podvečer, jamu som mal skoro hotovú. Zberal som sa domov. Zrazu len príde ku mne chlap v čiernom. Plakal. Poprosil ma, či by som ešte jednu jamu nevykopal pre jeho syna. To je vraj jediné, čo pre neho môžu urobiť. Nepochovať si syna doma, ale pri jeho milej. Aj on sedel v tom aute. Mali sa brať. Namiesto svadby bol pohreb. Plakal som. Po celý čas, kým som vykopal jamu. A aj vtedy mi tiekli slzy, keď som zahrabával truhlu 7-ročného chlapca a po čase sme do toho istého hrobu pochovali aj jeho mamu. Žiaľ ju utrápil k smrti. Ako sme kopali, natrafili sme na truhlu syna. Občas sa stalo, že keď sme pochovávali do toho istého hrobu, nevedeli sme pre zápach vydržať v jame. Hrob má byť hlboký 1,80 metra a široký okolo 80 centimetrov. Keď nie je pôda zamrznutá kope sa dobre. Za šesť hodín jamu vykopete. Horšie je, keď mrzne,“ vysvetľuje hrobár.
Kedysi mala každá dedina svojho hrobára. Dnes kopú jamu väčšinou príbuzní. V šľapajách Pavla Krnáča kráčajú jeho dvaja synovia – Pavel a Ján. „Aj ja som kopal hrob svojmu otcovi, aj moji synovia vykopú mne. Tú správnu mierku už vedia. Naručil som im, aby na roštovaní nešetrili a dali mi poriadne tvrdé drevo. Najlepšie je dubové, ale plakať nemusia. Aj mne otec zakázal plakať. Ani farára nechcel a zaželal si hudbu. Figliar jeden…“
Zita Suráková
