Anna sa vydávala z lásky. Vedľa svojho muža však 43 rokov prežívala len chvíle strachu a bezmocnosti. Tyranovi sa 63-ročná Anna dokázala postaviť iba prednedávnom. Jej obava o vlastný život bola väčšia, než strach z ďalšej bitky. Udala ho na polícii.
O osudnom ráne, kedy prišla takmer o život, rozpráva Anna veľmi nerada. Spomienky sú príliš bolestné. „Snáď to už bolo naposledy,“ dúfa Anna.
„Tĺkol ma od nepamäti. Mňa i moje deti. Nikdy sme pre neho nič neznamenali. Môj syn odišiel na vojnu so slovami, že keď sa vráti, už nikdy nedovolí, aby nám ubližoval. Deň pred návratom domov však tragicky zomrel,“ rozplače sa pani Anna. „Vtedy zomrela aj moja posledná nádej na vyslobodenie,“ smutne dodáva a pohľadom pohládza svoju jedinú dcéru, zaťa a vnúčence, ktorí jej dávajú silu.
„Oni sú moja jediná rodina,“ usmeje sa utrápená žena, ktorá prvýkrát za posledné roky prežila Vianoce v láske a pohode. I tie totiž dokázal neraz premeniť na hrôzu. „Pamätám si, že raz rozhádzal celú večeru. A ako vianočný darček som dostala takú bitku, že mi stŕpla celá tvár. Rodinnú pohodu som s vlastným otcom nikdy nezažila. A vlastne ja otca ani nemám. Spomínam si, že aj keď mal dobrú náladu, my sme tŕpli, kedy sa zmení na trýzniteľa,“ dodáva Anna mladšia. „Od 16-tich rokov beriem tabletky na ukľudnenie a neviem, či to niekedy bude lepšie. Únik som našla pri mojom manželovi. Vydala som sa a odišla preč, no i tak nemám pokoja. Aj keď som bola tehotná, tak ma chcel biť a po svadbe nám zobral všetky dary. Myslela som, že po mojom odchode dá mame pokoj. Však už tri roky chodil za frajerkou. Mama sa mi nikdy nepriznala, no teraz už viem, že ju nikdy biť neprestal. Stále si myslela, že to je jej hanba,“ ustarostene pozrie na mamu. „Veď ja som sa mu bála čokoľvek povedať. Stále sa na mňa nožom oháňal, že ma zabije,“ vtisnú sa slzy do očí starej pani. A takmer to aj urobil.
V to septembrové ráno pani Anna len o vlások unikla smrti. „Deň predtým som odišla k susedke a trochu sme sa zarozprávali. Dcéra mi viackrát volala domov, no nik nedvíhal. Zľakla sa, že čo je so mnou a tak ma išli hľadať. Myslela si, že ma už tento poriadne doriadil. Volali ho do práce, hľadali ma v nemocnici, na polícii. Nič. Nakoniec ho dcéra so zaťom našli u frajerky a len sa rozčertil. Nakoniec som dcére volala na mobil, a jej sa uľavilo, že je všetko v poriadku,“ hovorí Anna. „Na druhý deň ráno prišiel domov. Akurát som si v kuchyni varila kávu, keď som pocítila úder do hlavy. Potom ma niečím sekol do chrbta. Nevedela som čím, len to strašne bolelo. Vyzliecť tričko som sa odvážila, až keď odišiel. Bolo krvavé a rozseknuté. Zľakla som sa a ľahla som si do postele. Až na tretí deň prišla dcéra a tá na mne zbadala, že čosi nie je v poriadku. Keď zbadala tie rany na chrbte, už aj ma odšikovala k lekárovi a odtiaľ na políciu. Sama by som sa nikdy neodhodlala,“ vďačne sa usmeje na dcéru.
„Celý deň nás vypočúvali a ešte nám tvrdili, že si nie sú istí, či to bude stačiť na väzbu. Našťastie stačilo. Vtedy sa nám uľavilo. Vedeli sme, že sme konečne v bezpečí. Tyran je za mrežami a my konečne môžeme voľne a bezpečne žiť. Aspoň vtedy sme si to mysleli. Naše sny o krásnom živote však spľasli ako bublina,“ trpko dodáva dcéra.
„Bol 17. december, keď nám volala maminkina suseda, či viem, že mám otca doma. Myslela som, že v tej chvíli omdliem od strachu. Nedokázala som myslieť len na mamu, ktorá bola sama doma. Tá však bola v kostole a o ničom netušila. Zobrali sme ju odtiaľ a odvtedy je u nás. Sme bezmocní. Pomoc sme hľadali všade. Nik nám nevedel pomôcť. Policajti i prokurátor tvrdili, že nemôžeme nič. Len si schovať mamu, aby ju nenašiel. Ale veď to nie je možné. Tyran je opäť na slobode a my, čo sme nič neurobili, sa máme triasť o svoje životy? Čo spravil, že ho pustili? Sľúbil, že bude dobrý?“ rozhorčene i bezmocne tvrdí dcéra Anny, ktorá už stratila vieru v akúkoľvek spravodlivosť. „Ako sa vrátil z väzby, už stihol vymenil zámok na ich spoločnom byte, predáva všetkok spoločný majetok a my nemôžeme nič?,“ pýta sa dcéra. „Viete, čo nám povedal prokurátor? Kto si čo pred rozvodom uchmatne, to bude mať.“
Šesťdesiatšesťročný Ján B. z Lučenca je obvinený z trestného činu týrania blízkej osoby. Na svoj trest čaká na slobode. Jeho rodina žije v strachu. Dúfajú, že spravodlivé rozhodnutie ich oslobodí od dlhoročného trápenia.
Edita Hutková