„Odmalička som mala zmysel pre spravodlivosť. Dokázala som sa poškriepiť, ba aj pobiť za niečo, o čom som bola presvedčená, že je to správne. S hocikým. Učila som sa dobre. Chcela som byť učiteľkou, no mamka nás – štyri deti - vychovávala sama. Nemali sme peniaze a tak som mohla vychodiť len meštianku. Neskoršie, keď som si pár korún našetrila, prihlásila som sa do večerného gymnázia. Boli sme dobrý kolektív. So spolužiakmi sme zložili prísahu, že nebudeme piť alkohol. Sľub som dodržala, po celý život som nevypila ani za náprstok. Možno aj preto som sa dožila tak vysokého veku,“ hovorí starenka Mária Buzášová. Narodila sa v roku 1903. Tri dni pred Štedrým dňom oslávila sto rokov.
Žije sama v panelákovom byte. Prežila dve svetové vojny, pochodila kus sveta, má výbornú pamäť, na tvári úsmev a tí, čo ju poznajú, ju nenazvú nijak inak ako chodiacou kronikou. To preto, že si pamätá takmer všetky dátumy, ktoré sa zapísali do histórie. „Videla som umierať ľudí vo vojnách, ale aj vtedy, keď v Lučenci zúril mor alebo smrteľná chrípka. Ľudia mreli ako muchy. Mňa zachránil cesnak. Cesnak je liek na všetky neduhy. Aj teraz ho jem. Počas prvej svetovej vojny sme hladovali. Na deň sme za lístky dostali krajec plesnivého chleba a pol litra mlieka pre šesť osôb. Matky odpadávali od vysilenia na ulici, pretože aj to málo, čo doma mali, si odtŕhali od úst, aby nakŕmili svoje deti. Smutné roky. V marci 1925 som sa vydala. Ešte v deň svadby sme odcestovali do Paríža. Môj manžel tam pracoval. Prepustili ho kvôli vzbure. Obvinili ho, že je komunista. Našli sme si prácu v továrni na výrobu zbraní. Nosili sme debničky s pušným prachom. Každý deň sme sa báli toho najhoršieho, že dôjde k výbuchu a my zomrieme. Zvláštne, bolo nám ťažko, ale napriek tomu sme mali úžasnú chuť žiť. Vrátili sme sa domov – do Lučenca a otvorili si obchod,“ objasňuje starká, dáma každým cólom.
Muža si pochovala v roku 1952, jediného syna 29. októbra 1985. „Nie je nič horšie, ako stáť nad hrobom dieťaťa. Verte mi, viem, o čom hovorím. Cítite, ako vám žiaľ zoviera hrdlo, srdce… Tak rada by som si bola ľahla do truhly namiesto neho. Syn bol lekár. Ľudia ho mali radi. Bol to dobrý človek. Vždy mi hovorieval, maminka, keď nevládzeš, nechaj tak robotu a ľahni si. On je mŕtvy a ja mám už sto rokov. Pred rokom som bola na jeho hrobe, no spadla som. Už sa bojím ísť tak ďaleko. Každý večer aj tri hodiny čítam bibliu a modlím sa. Za syna, za rodinu a všetkých ľudí a za to, aby už neboli vojny…“
Málokto by jej hádal sto rokov. Vek jej z krásy neubral. „Tých sto rokov však nemožno zmietnuť zo stola. Nie sú to omrvinky chleba. Keď mi smrť zaklope na dvere, privítam ju dôstojne. Nik tu nie je večne, je čas prísť, aj odísť. Ale čakám vás skôr, ako na moje 101. narodeniny,“ povie nám pri rozlúčke starká Mária.
Zita Suráková
