Keďže navštevujem stretnutia E.S.O. Lučenec ako novinár, nezvyknem si zakúpiť bulletin, pretože informácie o zostavách si získavam priamo od stolíka časomeračov. V sobotu som však na stretnutie s Košicami prišiel asi 90 minút pred úvodným rozskokom a tak som si pred vchodom na Výstavisko po prvýkrát zakúpil „info“ o stretnutí. Jednoduché číslo bulletinu 56 som si zapamätal a venoval sa foteniu a sledovaniu stretnutia. Niekoľko minút pred polčasom Ján Šufliarsky zahlásil vyžrebované čísla bulletinov, ktorých majitelia pravidelne cez prestávku triafajú basketbalkou do koša. No a keďže zázraky sa dejú, začul som: „Číslo 56“. Potvrdil som si to u hlásateľa a okamžite som zareagoval. Mladí chlapci, ktorí pomáhajú pri utieraní palubovky, mi zrazu padli do oka.
„Ako sa voláš“, povedal som jednému z tých mladíkov. „Martin,“ znela rázna odpoveď. „Tu máš bulletin a choď si zahádzať, pôjdeme na polovicu“, povedal som mu. Potom som pozorne sledoval prestávkový súboj troch tombolových šťastlivcov a aké bolo moje prekvapenie - ten chalan streľbu vyhral. Bol šťastný a ja spolu s ním. Dobehli za ním ďalší kamaráti a nazerali zvedavo na cenu. „Vieš, čo? Ty si bol skvelý v streľbe, nechaj si to všetko“, bola moja prvá reakcia. A tak bol Martin, ktorý mi prezradil, že hráva basketbal za mladších žiakov Lučenca, veľmi prekvapený a mal šťastný úsmev v iskrivých očiach. Začínal sa druhý polčas, ja som chlapcov zvečnil do fotoobjektívu a na duši som mal dobrý pocit. Spomenul som si, že aj my sme sa ako deti vždy potešili nejakému prekvapeniu. Verím, že Martina som v sobotu príjemne prekvapil.
PETER MIŠO