Predovšetkým má rád Kokavu a okolitú prírodu. Občas koná impulzívne, ale v dobrom. Po starej mame mu v žilách koluje „modrá“ krv. Šľachtický titul rodu Knöpflerovcov im udelil František Jozef II. Belo Novek do 13 rokov vyrastal v kokavskom kaštieli, jedával zo strieborných podnosov, vozieval sa na koči a ráno mu pri obliekaní asistovala slúžka. Ich majetok klal vtedajšiemu režimu oči. Pre štát sa spolu s jeho rodičmi a príbuznými stali nežiadúci a po II. svetovej vojne im skonfiškovali majetok a rodina Novekovcov musela z Kokavy odísť. Smutný osud ich nezlomil. Napokon, Novekovci nikdy neboli padavky.
„Dostali sme do vienka dravosť. O to ľahšie znášali rodičia väzenie. Hovorí sa, že odpúšťanie pozdvihuje naše duše. Odpustil som. Chcem len jedno, aby mi tento štát vrátil to, čo nám zobral,“ tvrdí Belo Novek. Má 64 rokov a dlhé roky mu bola domovom Nitra. Do rodnej Kokavy sa vrátil pred siedmimi rokmi. Hovorí, že vraj preto, lebo niet nad kokavské lesy. Mimochodom, v auguste sa podľa Kokavčanov vraj stal ich vlastníkom. „Ľudia zveličujú. Dostal som v rámci reštitúcie 1000 hektárov, ale to predsa nie sú všetky lesy v okolí Kokavy. Tie moje sú od Kokavy po Lom. Patrili našej rodine. Tak ako píla, kaštieľ, domy aj pôda, na ktorej je cintorín, bola naša,“ tvrdí Belo.
Novekovcom patrili aj okolité sklárne a predchádzal ich chýr, že hoci občas mávali pánske maniere, pre tunajších ľudí znamenali sociálnu istotu. Nestalo sa, aby ich robotníci nemali čo do úst alebo že by cez zimu mrzli. Páni dali zapriahnuť svoje kone a ľudia dostali drevo priamo do dvora. Ten, kto zaklopal na dvere kaštieľa, neodišiel vraj nikdy s prázdnou rukou.
Kaštieľ. Okrem slávy zažil aj pád. Roky chátra a je v dezolátnom stave. Takto ho zanechal posledný vlastník – Ústav pre vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva SR vo Zvolene.
„Keď mi ho pred siedmimi rokmi vrátili, hoci som chlap, nezdržal som sa sĺz. Pri pohľade na vytrhané dlážky, porozbíjané okná, pomaľované steny som bol rád, že sa toho nedožila stará mama. Je pochovaná na rožňavskom cintoríne, rodičia zas v Kokave. Aj ja tam budem. Ale kým si ma zubatá odnesie, musím dokončiť to, čo som začal. Získať to, čo nám vzali! Aj peniaze na opravu kaštieľa,“ dodá potomok slávneho rodu Novekovcov.
Zita Suráková
