Plachtinské kroje môžete obdivovať nielen v múzeách alebo v truhliciach na povalách. Tunajšie ženy ich nosia dodnes. „Nájdu sa aj takí, ktorí si myslia, že sme bláznivé. Kroj im nejde do hlavy. My sme ho nosili od detstva a aj do truhly nás v ňom pochovajú. Je to zvyk a keď k tomu prirátame tie desiatky sukní, čo nám naše matere do výbavy nachystali, myslím si, že niet čo k tomu viac dodať,“ tvrdí Zuzana Andoková (na fotografii prvá zľava). Kroju vraj môže byť vďačná aj za to, že jej syna na vojenčine neprevelili do inej kasárne.
„Každý mi o tom veliteľovi narozprával, aký je prísny. Prirodzene, že som za ním šla s malou dušičkou. Ale čo nespraví matka pre svoje dieťa! Tak som si len povedala: Zuza, ty tam musíš ísť. S tlčúcim srdcom až niekde v hrdle som otvorila dvere. Mali ste vidieť jeho prekvapený pohľad. Len tam sedel a pozeral na môj kroj. Dodnes neviem, ako takého tvrdého chlapa mohlo obmäkčiť naše ľudové oblečenie. Syn zostal v Bratislave.“
Pod vrchnou sukňou ženy kedysi nosili aj dvanásť spodných sukní.
„Na sukniach sme mali vyšité čísla, aby sme si ich nepoplietli. Boli dvojaké. Spodné boli hrubé. Šili sme ich z domáceho plátna. Vrchnejšie sme volali pigľuvance. Tie sme škrobili a nosili ich do kostola, na krštenie alebo na svadbu. Na spodku ich zdobila výšivka. Vrchnú sukňu s opleckom šili z brokátu, kašmíru alebo z kartúnu. Pracovné boli z tmavšieho a hrubšieho materiálu a sviatočné z jemnejšieho. Kým sme sa poobliekali do kostola a na zábavu, trvalo to aj hodinu. Mládenci pod oblôčkom postávali a my sme sa parádili. Na košieľke sme nosili prusľak. Bol s krátkym odstávajúcim volánikom v páse. Pred zábavou sme si naň preväzovali hodvábne kašmírové ručníky so strapcami. Vyšívaný ručníček sme si brali aj na prechádzku a keď sa nám voľajaký páčil, tak sme mu ho darovali. Mládenci boli beťári. Nejedna z nás dostala od matere, keď prišla domov ufúľaná. Taký sviatočný kroj stál hotový majetok a oni, beťári, nás aj po jarku pováľali,“ spomína Zuzana Sváková.
„Pieseň „Sedemdesiat sukien mala“ presne pasuje na naše ženy. Okrem jedného, toho vydaja,“ tvrdí Ján Mäsiar. Žije v Stredných Plachtinciach a práve finišuje s publikáciou „Vývoj ľudového odevu v Plachtincach a Príbelciach“.
„Chcel by som, aby aj budúce generácie vedeli, ako sa dakedy obliekalo. Mladšie ženy už kroje nenosia a moje rovesníčky už majú po šesť aj viac krížikov. Aj chlapi kedysi nosili kroj. Košeľu z plátna so širokým rukávom a gate pozberané do hustých rancov. Ešte v roku 1957 si chlapi obliekali gate na pole. Neskoršie ich vymenili súkenné nohavice, ku ktorým sa nosila zástera. Dodnes ju nosí ujček Ján Svák. Teraz je v nemocnici. Nechcem, aby raz moje pravnúčatá začínali o našich krojoch rozprávať,že kde bolo tam bolo. To nie! V Stredných Plachtinciach sa nosili najkrajšie kroje, pozrite, ak neveríte! Tak budú hovoriť,“ tvrdí Ján Mäsiar.
Zita Suráková
