V Lučenci je 11 stredných škôl. Mnoho študentov dochádza do nášho mesta zo vzdialenejších miest. Cestovať denne domov by bolo pre nich finančne i časovo náročné. Až 355 študentov využíva ubytovacie služby Domova mládeže na Fándlyho ulici v Lučenci, ktorého riaditeľom je od 1. septembra 2003 Pavel Salai.
Lučenecké internáty sa začali stavať začiatkom 70-tych rokov. Priestory, v ktorých mnohí študenti trávia viac času ako doma, sú zastaralé. Na väčšiu rekonštrukciu chýbajú peniaze. To je však len jeden problém z mnohých. Nedostatok teplej vody, ako aj samotného tepla, sú nedostatky, ktoré chce nový riaditeľ v dohľadnom čase odstrániť. „Za ten krátky čas som sa stihol oboznámiť s najväčšími problémami. Povedali mi ich priamo študenti, s ktorými som sa porozprával. Je však nemysliteľné, aby vo večerných hodinách nebola teplá voda. Ďalšou prioritou je, aby bolo študentom v zime teplo,“ hovorí riaditeľ Salai. Riaditeľ uvažuje aj nad spríjemnením voľného času študentov. „Obdobie mimo vyučovania je najviac zanedbávaná časť výchovy žiakov. Musíme nájsť spôsob, ako ich zaujať. Rozbiehame preto krúžky ako aerobik a karate.“
Jednou z vecí, ktoré študentov na lučenecké internáty priťahuje, je nízka cena. Za mesiac si platia 250 korún.
Pätica dievčat uvažovala tento rok o odchode na privát. Svoje rozhodnutie však zmenili. „Pôvodne nám bolo avizované, že sa bude platiť 650 korún. Viac by sa nám v tom prípade oplatil privát. Ponechali však pôvodnú cenu a tak sme zostali,“ hovorí jedna zo štvrtáčok.
„Budovy sú veľmi staré, donedávna sme už večer nemali teplú vodu, pretože na 30 dievčat fungujú dva sprchy. Pán riaditeľ nám to už zariadil a sprchovať sa môžeme aj večer. Začali nám už aj zatepľovať okná, pretože nám bola zima,“ tvrdia študentky Pedagogickej a sociálnej akadémie v Lučenci. Snívali o vlastnej kuchynke na internáte, kde by si mohli sami variť alebo aspoň o chladničke. „Toho sa už asi nedočkáme. Je však dobré, že sme nemuseli dochádzať. Našli sme si aj nových priateľov a ani vychovávateľky nie sú prísne,“ hovoria s úsmevom študentky, ktoré na internáte trávia posledný rok.
„Sú to dobré dievčatá,“ tvrdí Ľubomíra Kosková, ktorá ako vychovávateľka pracuje už 25 rokov. „Všetky moje „deti“ si pamätám po mene, dokonca i prezývky. S chlapcami som aj činky chodila dvíhať. Od detí dostávam darčeky. No niektorí kolegovia mi vyčítajú moju benevolentnosť. Ja im však vravím, že papiere mi síce uniknú, no duša študenta nie,“ hovorí vychovávateľka, ktorá za všetky deti cíti obrovskú zodpovednosť. „Vydýchnem si len vtedy, keď odídu na prázdniny. Stále s hrôzou spomínam na najhorší zážitok, keď sa mi jedna študentka otrávila. To už nikdy viac nechcem zažiť,“ so slzami v očiach spomína Ľubomíra Kosková.Edita Hutková
