Sú osobnosti, ktorým titul „ľudový umelec“ nielenže patrí, ale aj pasuje. Takou je nepochybne keramička Danka Bakšová. Býva a tvorí v Hrnčiarskych Zalužanoch. V dedinke v okrese Poltár bolo kedysi veľa hrnčiarskych dielní. Dielní, ktoré majstri preslávili ďaleko za hranicami chotára. Zašlú slávu hrnčiarstva už šiesty rok oživuje Danka. O tom, že úspešne, svedčia výstavy doma aj v zahraničí. Posledná potrvá do 10. novembra v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Už ako dieťa so zatajeným dychom počúvala rozprávania o hrnčiaroch, ktorí dňom i nocou sedeli za kruhom a zablatenými rukami točili nádherné krčahy či misky. „Vlastne, odkedy si pamätám, neuvažovala som o žiadnom inom povolaní ako o keramičke,“ tvrdí Danka. Veľký sen sa jej splnil. Vychodila Stredné odborné učilište stavebné – odbor keramika, so špecializáciou na umelecko – remeselné, v Banskej Bystrici.
„Keď som sa dozvedela, že budem mať tú česť učiť sa od známeho hrnčiara Emila Majholda z Ľubietovej, plakala som od šťastia. Bol to majster, ktorý rozumel keramickému kumštu, vedel, ktorá hlina je na vytáčanie najlepšia, aj aká teplota má byť v peci. Od neho a neskoršie aj od Emila Adama zo Sušian som sa naučila to, čo nenájdete v žiadnej učebnici. Potrebné technológie, ale aj milovať hlinu. Hlina pod prstami mäkne, poddáva sa, stáva sa vašou súčasťou,“ hovorí Danka Bakšová. Prvé ocenenie získala v roku 1986. Udelila jej ho renomovaná komisia s celoslovenskou pôsobnosťou. V tom čase sa „Osvedčenie o priznaní kvalifikácie pracovníka ľudovo –umeleckej výroby“ len tak hocikomu neušlo.
O rok neskôr sa rozhodla Danka popri zamestnaní študovať na Strednom odbornom učilišti drevárskom, odbor remeselné práce, v Pezinku. „Pracovala som u nás v dedine vo Výrobnom družstve Šamotka. Vyrábali sme tradičné úžitkové predmety: krčahy, kvetináče, hrnčeky, taniere…Uvedomovala som si, že ten stereotyp nie je pre mňa. Cítila som sa ako v kazajke. Chcela som dokázať viac. Túžila som po voľnosti. Po malej dielničke na vidieckom dvore, kde by som mohla dať svojej fantázii voľný priebeh.“ Od roku 1998 tvorí na voľnej nohe, v dielni, akú si vysnívala. Snaží sa byť svojská a originálna. Spod hrnčiarskeho kruhu vychádzajú figúrky, zvoncové podoby dievčat s makovicou, zvonkohry, šálky, krčahy, košíky, hlinené mešce, jabĺčka, slnečnice...Zita Suráková
