Na Deň baníkov deviateho septembra zvykne byť Štefan Buuš mĺkvejší ako po iné dni. V tento deň intenzívnejšie spomína na mŕtvych baníkov. „Kamaráta zasypalo. Trčala mu len hlava. Prosil nás, aby sme ho zabili. Musel veľmi trpieť. Nepodarilo sa nám ho vyhrabať. O pár minút spadla stena a my sme ho viac nevideli. Ani neviem, koľko ich za tie roky zasypalo. V sedemdesiatomtreťom baňa naraz pochovala štyroch. Bolo to v čase, keď prišiel za mnou syn s rozhodnutím stať sa baníkom. Nedal si to vyhovoriť. Pracovali sme v jednej smene,“ oživuje spomienky Štefan, ktorý v bani odpracoval 37 rokov. „ V 50-tych rokoch bolo v Krtíši málo roboty. Robota bola len na bani. Teraz nie je ani tam. Kedysi v bani robilo okolo 2000 ľudí, dnes z nich ostala hŕstka. Ľudia pred 30 rokmi potrebovali uhlie. Nemali plyn. Kamarát mi dohodil prácu v bani. Povedal mi: „Ak budeš lenivý, zarobíš tisícku. Ak sa pousiluješ, môžeš aj tri.“ Pridelili ma na nočnú smenu. Môj šéf takmer celú noc prespal a ja som sa trápil, že si nezarobím ani tú tisícku. O týždeň ma preložili. Pracoval som so sekerou a lopatou. Vtedy ešte neboli kombajny. Keď ste pod zemou, nikdy neviete, kedy vás môže zasypať. Bane sú zradné. Raz sa v stene objavil otvor. Sypal sa z neho tekutý piesok. Vyzliekol som si košeľu a snažil sa ho upchať. O chvíľu som bol až po pás v piesku. Kričím na kamarátov, aby dali kabáty. Vyzliekli si takmer všetko. Dieru sme upchali včas. Piesok mi siahal takmer po hruď.“
Napriek ťažkostiam Śtefan Buuš nechápe, prečo sa niektorí ľudia pozastavujú nad prácou v bani. „Veď aj iné povolania prinášajú riziko. Baníci sú normálni ľudia. …Možno sa predsa len v niečom odlišujú. Pri fáraní im vraj stvrdnú dlane a zmäknú srdcia,“ povedal bývalý baník. Režim dňa sa mu už dávno zmenil. Fárať prestal v roku 1987. Lopatu nahradil štetec. Maľuje portréty blízkych, kvety, ale aj zážitky z bane. Obrazy zachytávajú momenty, keď baníkom nepomáhala technika, ale aj tie, keď do Bane Dolina vo Veľkom Krtíši priviezli prvý kombajn, či dobíjací štít.
Zita Suráková
