„Už som sa nauil vzdorova osudu so vztýenou hlavou. No mnohokrát sa mi nechcelo ži. Pred haváriou som hrával futbal, chodil na diskotéky, túlal sa s kamarátmi. Svet bol pre ma gombika a zrazu som sa ocitol v tme. Pozeral som sa do prázdna a videl som len beznádej a zúfalstvo. Ke som si veer líhal, myslel som si, že to najhoršie mám už za sebou. Dúfal som, že sa stane zázrak a ráno budem chodi. Rána však bývali ešte bolestivejšie,“ s dojatím hovorí Mišo. Na vozíek je pripútaný už piaty rok.
V ten osudný de svietilo slnko. Partia piatich chlapcov sa rozhodla, že si pôjde na vidiek opeka slaninu. Plánovali cestova autobusom. „Kamarát mal psa a vodi autobusu nás odmietol zvies. Stáli sme pred mojim inžiakom a hútali, ako sa dosta do lesa. Dokonca jeden kamarát volal švagrovi, aby nás odviezol. Neprišiel. Minúty utekali a my sme stále nevedeli zohna auto so šoférom. Bol som to ja, kto navrhol zavola Pea. Vedeli sme, že má len 16 rokov. Neprekážalo nám to. Vtedy nie. Rozmýšali sme úplne inak. Chceli sme sa zabáva a on mal auto. Dlho som ho musel prehovára, kým súhlasil, že nás odvezie nad ubore,“ oživuje spomienky zo 7. februára 1998 Mišo.
Šestnásroný Peter na otcovom aute havaroval. Štyria chlapci nehodu prežili s odreninami. Piaty z nich ostal na vozíku. „Peo nezvládol zákrutu. Šiel rýchlo, strhol volant a prešiel do protismeru. Vraj sme sa s autom dvakrát prevrátili. Ja som z neho vyletel. Musel som sa dosta pod auto. Mal som poškodené púca, jeden stavec roztrieštený, dva zlomené. Prežil som akoby zázrakom. V bystrickej nemocnici som týžde ležal v bezvedomí. Rodiia sa modlili pri posteli, aby som prežil. Prežil som. Prvé mesiace boli najažšie. Chcel som umrie, ale teraz som vaný za každý de,“ hovorí dnes už 22-roný Michal.
„Ja naozaj žijem. Od mesta som dostal bezbariérový byt, našiel som si priateku, ítam knihy o Indiánoch. Jedna jasnovidka mi povedala, že v predchádzajúcom živote som bol synom náelníka kmea Indiánov. Zradil som vlastných udí a tí ma postrelili šípmi do chrbta. Šípy vraj zasiahli presne tie miesta, kde som sa pri havárii zranil. Ktovie, možno raz, ke sa opä narodím, budem ži medzi Indiánmi,“ dodá Michal. Jeho snom je postavi sa na vlastné nohy, cestova, našetri si na domek a ma s priatekou zdravé deti.
Zita Suráková
