Málokto vie, že v osade Telka, ktorá sa nachádza medzi Luencom a Haliou, v jednej z bytoviek býva osem rodín z Ukrajiny. Dvadsaosemroná Natália Voluková s manželom Anatolijom a dcérkou Tatianou sa sem prisahovali v roku 1999 spolu aj s rodimi.
„Bývali sme v ernobyskej zóne, asi 300 – 350 km od jadrovej elektrárne v Ryvne. Starí rodiia pochádzajú zo Slovenska. No a ke nám dali možnos, že sa sem môžeme vráti, neváhali sme ani minútu,“ prezrádza Natália. Poda jej slov si nemohli vybera miesta, kde by chceli ži. Migraný úrad im našiel byt a oni tam museli ís. Aj ke už prešlo mnoho rokov, Volukovci si ešte celkom na pobyt na Slovensku neprivykli. Na zaiatku im bolo vemi ažko. „Ke sme sem prišli, všetci sme plakali. Na Ukrajine sme medzi svojimi. Tu však máme väšiu istotu,“ hovorí Natália. S pani Svetlanou Kikovou sa prvý týžde, o bola v Luenci, v práci nikto nebavil.
„Bolo mi nesmierne smutno, neskôr sa to zlepšilo,“ tvrdí Svetlana. Anatolij je vyuený zvára, skúšky mu tu ale neuznali a musel ich robi znova. Našastie, prácu si rýchlo našiel. Natália ukonila vysokú školu bibliografie a archivátorstva. V Luenci má šancu zamestna sa nanajvyš ako ašníka.
„Vzdelanie mi je nani. Pred nedávnom nám zobrali aj slovenské obianske preukazy. Dajú nám ich spä za pätisíc korún. Kde ma zamestnajú s ukrajinským pasom?“ smutne sa pýta mladá Ukrajinka. Jej dcérka Táa pôjde do druhej triedy. Po slovensky píše a rozpráva na jednotku. Na Ukrajinu si vôbec nepamätá. „Najprv sme oslavovali aj slovenské aj ukrajinské sviatky. Naša kultúra a zvyky sa v mnohom líšia. Teraz slávime len vaše,“ konštatuje Svetlana. „Na Vekú noc sme boli na návšteve u známych na Ukrajine. Manžel všetky ženy vyoblieval a oni sa urazili. Hodinu sme im museli vysvetova, že to je taký zvyk,“ smeje sa Natália. Naspä do rodnej vlasti by sa už žiadna z rodín nevrátila. „Toto je náš nový domov. Na Slovensku máme byty a vychovali sme tu svoje deti,ktoré ni iné nepoznajú,“ dodávajú svorne na záver Natália a Svetlana.
Denisa Horváthová
