V r. 1955-60 študoval na Práv. fakulte UK v Bratislave. V r. 1962-65 pôsobil ako vedúci právneho oddelenia v Krajskom zväze spotrebných družstiev v Bratislave, v r. 1965-68 ako štátny arbiter v Krajskej štátnej arbitráži v Bratislave. Od r 1968 žije v Brazílii, kde prešiel celým radom zamestnaní, v súčasnosti je majiteľom exportno-importnej firmy. Od r. 1994 je generálnym honorárnym konzulom SR v Sao Paulo.
- Vážený pán doktor, pokúsme sa v myšlienkach najprv vrátiť do mesta Lučenec, kde ste vyrastali. Aké sú Vaše spomienky na rodinu, priateľov, školu, učiteľov?
- Na Lučenec si spomínam veľmi často, pretože tam som žil od narodenia do mojich 18. rokov. Hneď po narodení mi importovali nemeckú vychovávateľku, takže prvé slová som sa naučil hovoriť po nemecky. Prvý ročník ľudovej školy som absolvoval v maďarskej škole na Hlavnej ulici. Kvôli vojnovým udalostiam som od r. 1945 chodil opäť do prvej triedy, tentoraz do slovenskej, do Cvičnej školy pri Učiteľskej akadémii. Môj otec i starý otec boli Slováci z Trenčína, mamička Maďarka, som teda typický Lučenčan. Meštianku sme mali zvlášť pre chlapcov, vtedy bolo v móde deliť žiakov podľa pohlavia. Na gymnáziu sa už vytvorili pevnejšie študentské priateľstvá, hrávali sme futbal i korčuľovali sa na Szilassyho lúke, ktorá je dnes už zastavaná. V tomto období bol Lučenec pomerne tolerantným mestom. Väčšina domácich ľudí nepodľahla tlakom pre zbytočné politické prenasledovania, o svojom pôvode väčšinou nik nehovoril. Spomínam si na tzv. „B-akciu“, ktorá mala za cieľ vysťahovať ľudí z bývalého režimu z ich domovov. Aj nám prikázali odísť z nášho domu na Hviezdoslavovej ulici (kde potom urobili Pioniersky dom) na nejaké miesto na lazoch. My sme sa presťahovali len na dnešnú ulicu J. Kármána. Každý o tom vedel, no nik nás za to ďalej neobťažoval, podstatné bolo, že príkaz zhora bol splnený. Spomedzi učiteľov si veľa spomínam na profesorov Gábora, Rusnáka, dr. Trnovského, ktorý nám počas prechádzok mestom vysvetľoval históriu Lučenca. S prof. Lakatošom sme cestovali po dedinách okolo Haliče, kde sme pátrali po gobelínových stoličkách ukradnutých z haličského zámku, na ktorých každá župa mala svoj erb. Stálym spoločníkom tejto skupiny bol Titi Vašek (dnes univerzitný profesor). Tiež mám nezabudnuteľnú spomienku na profesora ruštiny p. Volenta, ktorý mi zakázal odovzdať otcovi kľúče od auta, ktoré som mal omylom vo vrecku. No a keď môj otec vošiel do triedy, tak ho Volent zapísal do triednej knihy za vyrušovanie. Na tieto i iné zážitky sme si pospomínali v septembri 2000, keď sme sa po 45 rokoch stretli spolužiaci v lučenskej Redute.“
- Pristavme sa nakrátko pri Vašich vysokoškolských štúdiách i následnej praxi, ktorú ste vykonávali v Bratislave...
„V polovici 50-tych rokov sa politické pomery natoľko zhoršili, že moju sestru kvôli pôvodu nepustili študovať na žiadnu vysokú školu. Ja som potichúčky odišiel do Bratislavy a ani doteraz dobre neviem, ako som sa dostal na Práv. F UK. Nevedeli kto som, odkiaľ som, aký mám pôvod a tak som doštudoval. Medzitým otca zavreli. Bol 22 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe a potom ho odsúdili na 24 mesiacov. Ja som doštudoval a pred promóciou si ma zavolala kádrovníčka a oznámila mi, že na mňa z Lučenca dostala oznámenie o mojom buržoáznom pôvode. Už som mal po štátniciach, formálne mi k ukončeniu štúdia chýbal len diplom. Držala toto oznámenie u seba a tak som dostal diplom - zlatá duša. Táto vec ma utvrdila v presvedčení, že v každom režime, spolku, cirkvi, atď sú aj slušní ľudia alebo takí, ktorí sa niekedy namiesto príkazov zhora držia radšej vlastnej hlavy či svedomia. Diplom som teda dostal, ale zamestnanie nie. Na tri mesiace som nastúpil do Advokátskej poradne v Leviciach s tým, že som musel podpísať protiprávne prehlásenie pre predsedu Slovenskej advokátskej komory za seba i za manželku - tiež právničku, že po vykonaní vojenskej služby pôjdeme obaja do Prešova, kde nebolo advokátov. Iste nemusím dodávať, že vojenčinu som prežil ako radový vojak, popritom však kolegovia z fakulty dostali lepšie možnosti. Dva roky „zmiznutia“ však boli dobré na to, že po skončení vojenčiny som bol zasa trocha mimo evidencie. Dostal som sa na Krajský zväz spotrebných družstiev najprv síce ako kontrolór firiem Jednota, neskoršie ako právnik. Potom sa už v rámci Dubčekovej politiky začali presadzovať ľudia s vedomosťami, nebrala sa do úvahy len politická príslušnosť. Tak som získal miesto na Krajskej štátnej arbitráži v Bratislave, kde som zotrval až do invázie v r. 1968.“
- Kam ste sa pobrali po odchode z republiky?
„Môj otec o týždeň po invázii odišiel do Viedne. Povedal, že jeden vlak v r. 1948 už zmeškal a tento v r. 1968 už nezmešká. Husák bol totiž jeho osobným nepriateľom z povojnových rokov, no nie politickým, ale skôr závisťou - totiž noviny, v ktorých bol Husák angažovaný, boli menej populárnejšie ako otcov „Týždeň“. Neskôr sa však ukázalo, že otec bol predvídavý, lebo Husák sa opäť dostal k moci. Bohužiaľ, otec r. 1970 zomrel na rakovinu v Nemecku. V septembri 1968 bolo vo Viedni okolo 180 000 Čechoslovákov a väčšina mala namierené do Kanady, Austrálie alebo Švajčiarska. Moja mamička však už bola v Brazílii, kde žila jej sestra a tak som sa rozhodol pre túto krajinu bez toho, že by som vedel čo len jediné slovo po portugalsky.“
- Aké boli Vaše začiatky v Brazílii? A ako ste žili ďalej?
„Veľmi ťažké. Brazília je nádherná krajina s veľmi srdečnými obyvateľmi, ktorí každého príjmu medzi seba ako rovnoprávneho. Avšak je to tiež krajina, kde fyzická práca nie je ohodnotená a navyše, keď človek nevie reč, tak sa intelektuálne nedá nič robiť a tým pádom ani zarobiť. Začal som pracovať pri kontrole kvality v jednej fabrike, ktorej majiteľom bol Nemec. Dňom i nocou som lúštil články v brazílskych novinách so slovníčkom v ruke, aby som sa čo najskôr naučil reč. Potom som si našiel zamestnanie ako predajca účastnín. Predávať účastniny nie je predaj konkrétneho výrobku, ktorý možno predviesť, ale je potrebné správne argumentovať, a keď človek nevie dobre reč, nemusí mať kladné výsledky. Pochopiteľne núdza a potreba zvíťaziť i uživiť rodinu je obrovská pohonná sila. Neskôr som mal vlastnú firmu na predaj účastnín na burze. Začal som s realitnou kanceláriou a stavbou drvených prefabrikovaných domov. Po čase mi lekár zakázal veľa behať po stavbách a poradil mi, aby som si našiel takú prácu, kde budem závisieť iba sám od seba. Začal som zastupovať jednu brazílsku firmu záložných zdrojov energie pre výpočtovú techniku a bankové domy. V ďalšom období mala dodávateľská firma určité ťažkosti a aby som nestratil svojich odberateľov, pustil som sa do vlastnej výroby. Dosiahol som až 12 % brazílskeho trhu, no začiatkom r. 2000 som bol prinútený firmu predať jednej nadnárodnej spoločnosti. Teraz sa zaoberám len exportno-importnou činnosťou. Obchodujeme so slovenským, českými i brazílskymi firmami. Výsledky ešte nie sú veľké, lebo slovenské i české firmy nemajú dosť pružnosti pri jednaniach, no a naše obchody dosť negatívne ovplyvňuje aj veľká oscilácia brazílskej meny.“
- Od r. 1994 zastávate funkciu generálneho honorárneho konzula SR v Brazílii. Čo všetko táto práca obnáša?
„Moja oblasť pôsobenia zahŕňa 7 najvyspelejších štátov Brazílskej federatívnej republiky, čo predstavuje asi 80 % brazílskej ekonomiky. Snažíme sa propagovať SR čo najviac, o ktorej sa tu vie veľmi málo. Zariaďujeme výmenu študentov, každý rok pozývame jeden folklórny súbor zo Slovenska, aby sa vždy v auguste zúčastnil na medzinárodnom festivale. Máme vlastný folklórny súbor, ktorý sa zúčastňuje na viacerých podujatiach, v r. 1997 bol aj na Slovensku, kde sa predstavil v Lučenci, Detve, Rimavskej Sobote a inde. Do Brazílie sme priniesli bustu M. R. Štefánika, aby nám tu pripomínala jeho diplomatickú návštevu v r. 1912. Slovensko zviditeľňujeme aj tak, že sme v Sao-paulskom parlamente dosiahli odsúhlasenie Námestia SR a v minulom roku prezident SR Rudolf Schuster inauguroval v meste Palmas tiež námestie SR s rozlohou 8.000 m2. Prítomnosť prezidenta Schustera v Brazílii zanechala ten najlepší dojem, vďaka tomu sa dosiahol zvýšený záujem o obchodnú spoluprácu, ktorej väčší rozmach bránia nateraz len tunajšie hospodárske ťažkosti. V tomto roku bola SR poctená aj oficiálnou návštevou brazílskeho prezidenta Fernanda H. Cardosa, ktorého kniha bola preložená i do slovenčiny.“
- Dovolíte nám teraz trocha nahliadnuť do Vášho súkromia?
„Do Brazílie som prišiel s manželkou a 8-ročnou dcérou Zuzkou, od ktorej mám krásnu už 10-ročnú vnučku Tatianu. Bohužiaľ, moja manželka v r. 1985 zomrela. Neskôr som sa znovu oženil - teraz už s Brazílčankou. Moja mamička žije tu so mnou, má už v plnom zdraví 89 rokov a tak voľný čas trávime viac-menej v rodinnom kruhu: niekedy pláž, inokedy náš víkendový dom v horách. Na Slovensko chodím dosť často asi dvakrát ročne, avšak vždy s malou časovou dispozíciou. V Bratislave mi žije sestra Naďa, jej deti a vnuci, v Lučenci ešte stále mám bratranca a sesternice. Teraz som na internete objavil webstránku Lučenca, takže som pravidelným virtuálnym návštevníkom.“
- A čo nám poviete na záver?
„Cez internet sledujem aj život na Slovensku. Teraz, v čase volieb, ktorých výsledok bude mať veľký dopad pre budúcnosť, rád by som vyjadril svoje želanie: Želal by som si, aby sa obyvatelia SR dívali dopredu a zabudli na všetko, čo sa za posledných 50 rokov udialo. Neustále pripomínanie si minulosti a kádrovanie každého bez konkrétnych návrhov na riešenie problémov, nevedie k ničomu. Treba hodnotiť len to, čo kto môže urobiť i urobí pre ďalší rozvoj. Možno to znie práve odo mňa čudne, pretože sme počas režimu stratili všetky majetky, otca bezdôvodne väznili, sestru nepustili študovať, no som presvedčený, že neustále nariekanie a kritizovanie nič pozitívneho neprinesie. Dovolil by som si spomenúť na francúzskeho politika J. B. Colberta, podľa ktorého veľkosť krajiny nezávisí od veľkosti jeho územia, ale od charakteru obyvateľstva.“ PhDr. František Mihály
