Detí z detského domova (DD) v Štúrove, ktoré museli byť v dôsledku záplav evakuované zo svojho "domova". Dočasné útočisko im poskytli pracovníci detskej agentúry MIDI v Lučenci, ktorý im pripravili týždenný tábor v krásnom prostredí Tuhárskej doliny.
Vyše 20 detí, unavených z dlhej cesty, vykladá z autobusu svoje veci. Poberajú sa schodmi do veľkej jedálne a nasleduje rozdelenie izieb. Deti poslúchajú svojich vedúcich a následne sa poberajú do pridelených izieb. Veľkolepý program tábora BOMBA začína až nasledujúci deň, zvyšok dňa je určený na odpočinok.
"Aj keď sú to deti z detského domova, nie sú o nič iné, ako ostatné deti. Aj oni túžia po zábave, dobrodružstve a hrách. Máme pre ne pripravené rôzne súťaže, večierky, ktoré sú postavené tak, aby zaujali deti všetkých vekových kategórií," hovorí Juraj Čikóš, prevádzkár chaty Poľana. "Predsa je však medzi nimi rozdiel. S deťmi z detských domov sa spolupracuje oveľa lepšie. Sú ústretovejšie, bezproblémovejšie a hlavne vďačnejšie," pokračuje pán Čikóš, ktorý so svojou manželkou pre deti pripravili už množstvo táborov a detských podujatí. Práca s deťmi ho nadchýna a baví a hneď ako sa dozvedel o vytopení ich domova začal konať. "S mojimi kolegami z detskej agentúry MIDi sme sa rozhodli, že im musíme pomôcť. V spolupráci s Mgr. Máriou Zupko, predsedkyňou komisie sociálnych vecí VÚC Banskobystrického samosprávneho kraja a Mgr. Petrom Csúszom sa veci urýchlili a hneď na druhý deň po dohode s riaditeľom DD v Štúrove sme sa po deti vybrali autobusom. Za finančnú pomoc sme vďační aj starostom obcí Stará Halič, Halič, Tuhár a Gregorova Vieska. Myslím, že sa im tu veľmi páči. Snáď sa im ani nebude chcieť odísť," hovorí na záver a už sa ponáhľa do lesa, kde končia prípravy na súťažný program pre deti.
O slovo sme poprosili aj Mariána Hajtmana, ktorý pracuje v detskom domove už 15 rokov. "V prvom rade by som sa chcel poďakovať za ústretovosť a pomoc. Myslím, že deti sú nadšené táborom, čo vidieť aj z ich rozžiarených tvárí," hovorí pán Hajtman, ktorý sa priznal, že nevedel čo bude s nimi počas záplav. "Náš detský domov sa nachádza blízko brehu Dunaja a budova nie je najnovšia. Keď sa zdvihla hladina rieky, voda nám natiekla do dvora a my sme boli nútení deti presťahovať do internátu strednej školy v Štúrove. Potom prišla táto ponuka, ako dar z neba a my sme všetci veľmi vďační," dokončil pán Hajtman, ktorý sa tiež ponáhľal na svoje stanovisko.
Bolo takmer 16:00 hodín a bol čas začať najatraktívnejšiu súťaž týždňa, BOYARD. Všetky deti z tábora sa zhromaždili pred budovou a počúvali pokyny vedúceho. Smútok, ktorí im hľadel z očí prvý deň, zázračne vymizol a všetci sa s nadšením pustili do súťaženia. Ako prvá na štart nastúpila šesťčlenná "Fantovcov". Ostatné rodiny Jetíkovcov, Adamsovcov a Flinstonovcov pokračovali až v desaťminútových intervaloch. Fantovci behom dobehli k "mestu zámkov". Ich úlohou bolo nájsť v lese čo najviac pomaľovaných paličiek, ktoré im priniesli body. Najväčším úlovkom boli dva farebné kľúče. Nájsť sa však podarilo len jeden. Čas bol neúprosný a oni museli pokračovať ďalej po modrej stope. V lese ich čakal nevrlý pirát. Ich úlohou bolo hod šípkou do terča. Len po splnení tejto úlohe mohli pokračovať ďalej. Body na papieri pribúdali a oni sa blížili k ďalšiemu stanovištu. Čakala ich princezná a i v tejto úlohe obstáli dobre. Cesta lesom bola namáhavá a 6-ročná Paťka nevládala za staršími "súrodencami". I tu sa však ukázala súdržnosť a ochota pomáhať. Všetci boli ako jedna rodina a stáli pri sebe za každých okolností. Paťka sa teda ocitla v náručí Erika a pomaly dobiehali ostatných členov družstva. Brodili sa aj cez vodu v gumených čižmách aj bez nich, bili sa s vodníkom, ktorý ich nechcel pustiť na druhú stranu rieky a na záver si zastrieľali aj s pušky. BOYARD bol zdolaný. Unavení a šťastní čakali na ostatných, aby zistili, kto koľko bodov nazbieral. Vyhodnotenie súťaže sa však konalo len na druhý deň. Po večeri sa pobrali chystať sa na spevácku show, ktorá bola záverečným programom dňa. V predposledný deň ich čakala túra a potom už nasledovalo balenie vecí. Nikomu sa nechcelo odísť. Každý mal tak krásne zážitky, na ktoré sa nikdy nezabudnú. V piatok ráno však autobus nekompromisne čakal na všetkých. Nebolo smutno len deťom, ale aj vedúcim tábora a prevádzkárom zariadenia. Všetkých však hriala pri srdci jediná myšlienka, že snáď sa tu ešte aspoň raz všetci stretnú. - he -