Základnú deväťročnú školu absolvovala v r. 1958-67 v Kokave nad Rimavicou, Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu v r. 1967-70 v Hnúšti. V r. 1970-74 študovala kombináciu 1. - 5. roč. - výtvarná výchova na Pedagogickej fakulte (PgF) v Banskej Bystrici. Od r. 1974 pôsobí až doteraz ako výtvarná pedagogička na Základnej škole v Lučenci, z čoho bola v r. 1982-89 riaditeľkou školy. Žije v Lučenci.
- Jela, keď sa povie detstvo, v akých farbách ho vnímaš?
„Samozrejme v tých najkrajších. Svoje detstvo tak vnímame asi všetci. Vyrastala som v súdržnej rodine a vo veľmi pekných vzťahoch aj napriek tomu, že nemám súrodencov. Bola som obklopená láskou rodičov, starých rodičov a príbuzných. Boli to roky „sladkých lekvárových chlebov“ vždy u niekoho blízkeho. Takisto aj cesty do školy i zo školy boli plné priateľských zážitkov. Vyrastali sme bez závisti, naše dni boli plné rôznych dobrodružstiev. V tomto období som pôsobila i vo folklórnom súbore Kokavan. Vzťahy, ktoré sa vytvorili v tomto mladom veku, pretrvali až doteraz a musíme sa stretnúť aspoň raz do roka. A pochopiteľne dnes už veľa spomíname. Rodinná výchova ovplyvnila moje detstvo tak, že to považujem za veľmi krásne a vďačné obdobie a rada sa do rodnej Kokavy vraciam. Vlastne som z nej duchom vôbec neodišla, hoci v Lučenci pôsobím už 28 rokov.“
- Kto objavil v Tebe výtvarný talent?
„O objavení ťažko hovoriť. 70-roky neboli výtvarnému umeniu akosi zvlášť naklonené. Ako dieťa som rada kreslila a moja maminka, ktorá mala pozitívny vzťah k pekným a praktickým veciam, to podporovala. Kladný vzťah k pedagogickému poslaniu bol v našej rodine i mojom okolí dosť silný (mama bola prvou štátnou opatrovateľkou v Detskej opatrovni v Kokave - dnešná Materská škola). Toto všetko ma ovplyvnilo pri výbere štúdia a vlastne aj povolania. Po maturite bolo mojím jediným cieľom stať sa učiteľkou, čiže nasledovala PgF. Na výber študijného odboru mal zrejme vplyv aj vyšší princíp. Rada spomínam na štúdium, na prekonávanie prvých prekážok z neznámeho prostredia. Na nás umelcov pozerali ostatní vždy tak trochu zhora. Veselé boli výtvarné kurzy, ktoré sme absolvovali v krásnej banskobystrickej prírode. Spomínam na perfektné akvarely, ktoré mi pomáhal vytvárať lejak, či na pád „umeleckého diela“ do potoka. Prvé kontakty so žiakmi a výtvarnými prácami slávne neboli a predstava učiteľovania bola úplne iná...
- Ako si spomínaš na svoje pedagogické začiatky?
„Po skončení štúdia som vôbec nemyslela na to, že zakotvím ako výtvarný pedagóg. Vlastne som chcela jednoducho učiť. A keďže „doma nikto nie je prorokom“, zrejme osud rozhodol, že nebolo voľné miesto v rodnej obci a tak ma v ĽŠU Lučenec prijali celkom radi. A bolo vlastne rozhodnuté. Výtvarný odbor bol v r. 1974 celkom mladý, zakladal ho v r. 1963 pán Gustav Kružič, ktorého som ja poznala už len z rozprávania či prostredníctvom jeho tvorby. Dnes je výtvarný odbor druhým najsilnejším a veľmi úspešným odborom školy a myslím si, že na tom mám aj ja určitú zásluhu. Ako u každého začínajúceho pedagóga, aj moje začiatky boli všelijaké. Možno vypadli aj nejaké slzičky, veď ja som mala 22 rokov a moji žiaci 16-17 rokov. Ja, neskúsený učiteľ a oni ostrieľaní „umelci“. Ale každý neúspech, či ťažký krôčik sa systematickou prácou postupne poddával, a tak to bolo aj v mojom prípade. Dnes je moja práca mojím hobby a úspechy mojich žiakov sú aj mojimi úspechmi. Máme sa čím pochváliť - množstvo ocenení z domácich i zahraničných súťaží - napr. Česko, Maďarsko, Poľsko, Macedónia, Fínsko, India, Japonsko. Aj keď sa nevenujem tvorbe aktívne, tvorím prostredníctvom detí. Ich dielami sa viac-menej úspešne zúčastňujem rôznych súťaží a výstav a takto spoločne vyjadrujeme svoj názor na život a na svet.“
- V r. 1982-89 si zastávala aj funkciu riaditeľky školy...
„Áno a napriek rôznym pohľadom a názorom na túto dobu môžem povedať, že sa nám podarilo zrealizovať veľa vecí a dosiahli sme primerané úspechy. Získali sme väčšie priestory, rozšírili školu o tanečný a literárno–dramatický odbor, rozšírili detskú dychovú hudbu (mnohí žiaci tu získané vedomosti uplatňujú dnes profesionálne, začali s medzinárodnou spoluprácou školy, zlepšili materiálne vybavenie školy, ktoré slúži dodnes. Prečo hovorím nám? Pretože tie dobré, ale aj nepopulárne veci sme vlastne tvorili spolu s Tebou, Feri, ako zástupcom riaditeľa školy. A koľkože to bolo rokov? Dnes spomínam na toto obdobie ako na veľmi dobrú skúsenosť v pracovnom i osobnom živote. Umožňuje mi triezvejší a kritickejší pohľad porovnávať dnešné rozhodnutia v práci a v školstve celkovo. Naučilo ma , že pre správnu vec je potrebné sa obetovať a neustúpiť, no pritom si vážiť všetkého, čo bolo doteraz mnohokrát ťažko dosiahnuté a neodsudzovať to, z čoho tvoríme úspešne aj dnes.“
- Tvoji najznámejší žiaci?
„Je ich dosť. Veď za 28 rokov sa ich v mojej triede vystriedalo hodne. A nemusia to byť len tí, ktorí si vybrali pre život cestu umenia. Cesty našej školy skrížili Mgr. Miroslav Debnár - výtvarník, dizajnér, vysokoškolský pedagóg, Katarína Fodorová - akademická maliarka, grafička, PhDr. František Ružička - diplomat, Martina Pilcerová - akademická výtvarníčka, ilustrátorka, Mgr. Jaro Šulek - výtvarník v slobodnom povolaní, Mgr. Izabella Najpaverová - výtvarná pedagogička, moja kolegyňa, ako aj ďalší dnes úspešní architekti, lekári, právnici, pedagógovia či šikovní aranžéri kvetín, zlatníci... Mojou najväčšou odmenou a dôverou je skutočnosť, keď sa vracajú ku mne do školy „detné deti“, ktorých je chvalabohu dosť a ja sa im môžem venovať s tou istou láskou, ako kedysi ich rodičom.“
- Keby si mala zostaviť hierarchiu hodnôt v živote človeka, ktoré z nich by si zaradila na prvé tri miesta a prečo?
„Tak touto otázkou si ma zaskočil. Mení sa vekom a životnými skúsenosťami. Voľakedy to bolo štúdium, jeho úspešné zavŕšenie. Dnes je to predovšetkým rodina, ktorá mi ukázala zmysel života a dala základy pre vnímanie krásnych vecí okolo nás, aj tých najobyčajnejších. Potom práca, ktorá uspokojuje a dáva zmysel každodenný. Blízki priatelia, bez ktorých život nemá cieľ, a pre ktorých sa oplatí mnoho vecí podniknúť. Tiež sloboda, možnosť byť sama sebou, naplniť ňou odžité roky a nájsť v spokojnosti dní obyčajné bohatstvo. Žiť a konať tak, aby človek nič neľutoval a nemusel sa za svoje činy hanbiť!“ PhDr. František Mihály
