Strojný inžinier, projektant Ing. Alexander Lami sa narodil 19. 8. 1932 vo Fiľakove. V rodnom meste navštevoval v r. 1938-46 základnú školu a následne v r. 1947-51 SPŠ strojnícku v Košiciach. V r. 1951-56 študoval na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave, svoje štúdia ukončil na VŠT v Košiciach. V r. 1956-58 pracoval ako prevádzkový inžinier v Závode SNP v Žiari nad Hronom, v r. 1958-74 ako projektant a vedúci oddelenia výstavby energetických stavieb vo VSŽ Košice. V r. 1974-90 zastával funkciu námestníka riaditeľa pre projektovanie v Hutnom projekte Košice. Od r. 1990 je až doteraz zakladateľom a spolumajiteľom firmy Projekčný a architektonický ateliér v Košiciach.
- Pán inžinier, keď vyslovím pojem Fiľakovo, aké pocity sa Vás zmocnia?
„Narodil som sa vo Fiľakove, ktoré v tom období bolo súčasťou Československej republiky. Keď som začal chodiť do školy, Fiľakovo bolo pripojené k Maďarsku. Onedlho vypukla II. svetová vojna a v roku 1945 došlo k ďalšej zmene. Napriek zložitým časom som prežil pekné a nezabudnuteľné detstvo. Podstatná časť obyvateľstva pracovala v miestnej fabrike a aby si prilepšili, obrábali kus poľa. môj otec bol železničiar a pritom sme vlastnili a obrábali vinicu. Z tejto vedľajšej činnosti vyplývali povinnosti aj pre deti. Akosi sa mi zdá, že bývalo viac snehu a ľadu a užívali sme zimné radovánky. V lete sme si všetci obliekali čierne glotové trenírky, v ktorých sme sa kúpali, hrali futbal a prežili celý deň. Futbal sa hral zásadne na boso. Mužstvá sa grupovali podľa miesta bydliska a tak mali aj názvy ako Kutyaszorító, Régi csevice a pod. ja som hrával za Farský dvor. Zápasy sa hrali bez rozhodcu, bez obmedzenia času, obyčajne do desiatich gólov.
Fiľakovčania boli tolerantní. Žili tu Maďari, Slováci a tiež hodne Rómov. Nepamätám sa, že by medzi nami vznikali národnostné problémy. Ľudia sa cenili podľa toho, ako pracovali, čo dokázali. I keď môj otec bol železničiar, poznal som všetkých odborníkov z fabriky a úctivo ich zdravil. Keď niekto spravil čosi nekvalitného stal sa terčom posmechu. Rómovia boli takí, akých by sme chceli aj dnes mať. Pracovali vo fabrike, odkiaľ sa pred skončením pracovnej doby nedalo odísť a mesto ich považovalo za rovnocenných.
Vo Fiľakove bol dobrý šport a kultúra. hralo sa divadlo, boli spevokoly, dychovka a ľudové hudby, spolky pre mládež i dospelých. Teraz už z rodiny nikto nežije vo Fiľakove, predsa občas zájdem navštíviť priateľov. Hľadám spomienky z detstva, ale nenachádzam. Snáď sa zmenil aj môj pohľad.“
- V podstate od r. 1947 ste až dodnes Košičanom. Tu ste získali svoje stredo- i vysokoškolské vzdelanie a tu začali vykonávať i svoju odbornú prax. Vráťme sa teraz v myšlienkach k týmto rokom.
Vzťah k matematike, ale aj fiľakovská továreň ma ovplyvnili tak, že som šiel na Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Košiciach a po jej ukončení na Vysokú školu technickú v Bratislave. Po založení Techniky v Košiciach ma to ťahalo naspäť na východ a tak som štúdia ukončil roku 1956 v Košiciach.
Boli to časy konjunktúry priemyslu na Slovensku a nebolo problémom dosať sa k zaujímavej práci. Nastúpil som do Hlinikárne Závodov SNP v Žiari nad Hronom, kde som pracoval na uvedení teplárne do prevádzky. Keď v 1958 dostala výstavba Hutného kombinátu v Košiciach už reálnu podobu, boli zostavené dva pracovné kolektívy, ktoré sa na nej mali podieľať. Jeden bol z Ostravy - Novej Hute, druhý z Hlinikárne v Žiari nad Hronom, do ktorého som bol vyhraný aj ja. Začínali sme nový kombinát navrhovať od základov. Ja som pracoval na koncepcii zabezpečenia energií. Po vypracovaní projektov som bol poverený aj zabezpečením výstavby. Bola to 15-ročná náročná, ale zaujímavá práca. Tu som získal aj vzťah k navrhovaniu a tvorbe nových stavieb.“
- Zmenila sa náplň Vašej práce prechodom do firmy Hutný projekt?
„Po uzavretí tzv. hutného cyklu vo Východoslovenských železiarniach - t. j. výroba z dovezenej rudy po hotový výrobok - sob bol už skúseným pracovníkom v oblasti výstavby. Prijal som ponúknutú možnosť prejsť pracovať do Hutného projektu v Košiciach, ktorý bol v tom čase najväčšou organizáciou pre projektovanie priemyselných stavieb. tu som sa stal námestníkom riaditeľa pre projekčnú činnosť.
Mali sme široký záber aktivít, robili sme projekty pre VSŽ, Vagónku Poprad, Vihorlat Snina, MTZ Michalovce, Automobilku Bratislava, Zlieváreň ZŤS Martin a Hronec, ale aj pre Zlieváreň Kovosmaltu Fiľakovo, ktorá sa žiaľ len rozostavala.
Žiaden projekt jeden pracovník neurobí sám, môže však mať rozhodujúci vplyv. Nepreceňujem svoju účasť na projektoch, ale som bol pri tom.“
- V r. 1990 ste ako súkromný podnikateľ založili Projekčný a architektonický ateliér v Košiciach. Košice sú Vám osobne i tejto firme v mnohom zaviazané...
„Po zmene politického systému v roku 1989 vzhľadom na predpokladaný vývoj hospodárstva som založil súkromný Projekčný a architektonický ateliér. Jedným z dôvodov bolo, že moje deti a ich životní partneri už boli architektmi a nechcel som, aby sa stali nezamestnanými. Práce sme získavali cez súťaže a konkurzy. Za reprezentačný rodinný dom sme získali celoštátne ocenenie. Pracovali sme aj na rekonštrukciách pamiatkovo chránených objektov.
Naším doteraz najväčším a najznámejším projektom je rekonštrukcia Hlavnej ulice a na ňu dve nadväzujúce ulice - Alžbetina a Mlynská - tzv. Zlatý kríž v Košiciach. Táto stavba sa stala známa na Slovensku. Málokedy sa stane, aby po nej neprešiel pán prezident alebo primátor so vzácnymi návštevami, ktoré prídu do Košíc.
Rekonštrukcia Hlavnej ulice sa stala happeningom pre Košičanov. Prežil som tam viac ako rok a s obdivom som sledoval mimoriadne pochopenie občanov, keď sa brodili rozkopaným stredom mesta. Menili sa tu aj inžinierske siete, t. j. rozvody vody, kanalizácia, plynové potrubia, slabo- a silnoprúdové kábely. Ešte by som poznamenal, že čadičové kocky dlažby boli privezené z Novohradu a ukladali je pracovníci lučenskej firmy.
Rekonštrukcia Hlavnej ulice v Košiciach bola po ukončení vyhodnotená ako stavba roka na Slovensku (1998).“
- Obe Vaše deti sú inžiniermi–architektmi a zároveň zamestnancami Vašej firmy. Mohli by ste nám teraz predstaviť niektoré ich aktivity?
„Moje deti (syn, dcéra a ich životní partneri) sú architektmi. Spolupracujeme na každom poli. Dnes treba prácu zohnať, dobre urobiť a nakoniec dosiahnuť, aby Vám je aj zaplatili. Dúfame, že sa v našom štáte rozprúdi hospodársky život a tým aj výstavby nových a rekonštrukcia starých objektov vo väčšom počte.
Záverom by som chcel povedať, že nie je dôležité, koľko dostal niekto uznaní a vyznamenaní, ale to, že vytváral hodnoty a zo života mu neostal pocit zbytočnosti. PhDr. Fr,antišek Mihály