Ruky vo vetre II.
Čo pre to ja môžem urobiť?
Čítať niečo, zamyslieť sa
a napísať perom svoje pocity.
Zabudni na schody do neba!
Spomeň si na rozchody,
osamelé odchody
a pre ne žiadne pádne dôvody!
Veď s takými pocitmi sa ani žiť nedá!
Za hovno stoja naše životy…
Mechanicky ako roboty
myslieť nad vlastnými darčekmi,
ktoré si možno nikdy nekúpim,
nad tým, aká bola dĺžka tvojho bozku,
a vlastne nad všetkým, čo si nikdy nekúpim –
cédečkami, kameňmi, sviečkami z včelieho vosku,
všetkým ostatným, tvojou láskou…
Ruky mi stále plápolajú vo vetre,
tebe tiež, a naše hrubé svetre
nedokážu odolávať závanom chladu,
čo ochotne obhrýza naše srdcia.
Hľadáme za seba náhradu,
no spomienky tešia
a nútia premýšľať:
Koho a ako veľmi som mal vlastne rád?
Zvláštny pocit nepotrebnosti
a ešte zvláštnejší prázdnoty.
Niekedy sme fakt ako roboty,
obdarení nevidiaci,
ako lunochody na mesiaci,
čo počítajú život na metre.
A ruky? Tie ešte stále plápolajú samy vo vetre.
- ALVA -
