- Hanka, pristavme sa úvodom tohto rozhovoru pri krátkej genealógii tvojej rodiny.
„Spomínam si na nestálosť a rozkolísanosť žitých situácií v detstve. Otec bol sčítaný človek, svetobežník. Ovládal aktívne tri svetové jazyky. Po návrate z Francúzska, kde žil viacej ako desať rokov, sa zamestnal u Baťu a putoval po celom Slovensku. Mramorové lomy v Tuhári potrebovali skúsených stavbárov a tak ho Baťa presunul tam. Zoznámil sa s mamou o ostal v tomto kraji. Po maminej smrti sme sa vrátili do Liptova. V Sokolčiach (dnes je tu vodné dielo Liptovská Mara) som začala chodiť do školy, neskôr som žila v Liptovskom Mikuláši. Tam, Kde otec pracoval, som navštevovala i školu. Nomádsky spôsob života ma poznačil. Otec sa po určitom čase rozhodol vrátiť späť do Tuhára. Neskôr sme bývali v Budinej. V tejto horskej obci som prežila uprostred divokej zelene prvé lásky, sklamania aj anonymné prepady literárnych snáh. Detstvo azda pre každého zostáva otvoreným náručím za uzavretou hranicou. Predstava o svete zase filmom, ktorý sa v nás posúva príliš rýchlo a predsa si z neho zafixujeme to, na čom neskôr lipneme.“
- Pôvodným povolaním si zdravotná sestra. Ako si sa dostala k poézii?
„Každý mladý človek potrebuje dať najavo to, čo v ňom dýcha i žije. Ako inak ako v zaľúbených veršíkoch? Tie však s písaním poézie nemajú nič spoločné. Príležitostné básničky, o ktoré ma žiadali učitelia v škole, alebo pamätníkové výlevy? To tiež nebolo ono. Pocit, že sa potrebujete niekomu zveriť, je tá pravá príčina prečo sa ľudia vyjadrujú slovom, farbou, či hudbou. Ani u mňa to nebolo inak. Vždy som veľmi veľa čítala. Otec mal zmapovanú francúzsku klasiku, no i Dostojevského, Tolstoja a iných. A tak mi podsúval knižky už odvtedy ako som sa naučila čítať. Málokedy to boli rozprávky. Vyrástla som na verneovkách, Twain, Hardy, Malamud ma čo–to naučili o živote. Hneď po maturite som sa vydala. Písala som si len tak pre seba. Niektoré veci pýtali do Stredoslovenského almanachu, ktorý zostavoval básnik Mikuláš Kováč. Napísal mi povzbudzujúci list, aby som sa venovala písaniu. Prvá básnička mi vyšla ešte pod dievčenským menom Grešová, v časopise Slovenka. Pôsobenie v zdravotníctve ma obklopovalo racionalizmom a poriadkom, z ktorého sa nedalo vybočiť, ani nič zamaskovať úskokmi, ako je to možné v literatúre. Bála som sa prvej nočnej služby, prvého mŕtveho na chirurgii, kde som začala pracovať. Dlhé bdenie počas nočných služieb, keď už boli naliehavé práce urobené, mi poskytovalo priestor na sebarealizáciu a hlavne na čítanie. Očné oddelenie zasa do mňa zafixovalo presnosť a jemnocit, ale i túžbu vidieť to, čo je za viditeľným. Vône, zvuky, dotyky i všetko to, čo je ukryté pod povrchom, dodnes formujú moje vedomie i podvedomie. Bezvýznamnosť, ničotnosť, intrigánstvo a neprajníctvo sú pre mňa arzenálom, do ktorého si zasa po svoje zbrane chodí moja poézia.“
- Poézii si teda zostala verná až dodnes...
„Poézia je dáma, ktorá sa nedá znásilniť hocikde a hocikedy. Kedysi mi v Literárnom klube v Bratislave povedal literárny kritik Viktor Kochol: Vieš Hana, písanie je prítomnosť, ktorú sa snažia spisovatelia, čo najuvážlivejšie oklebetiť. Neviem, či mal pravdu, ale ja si nechávam radšej časovú rezervu a vraciam sa do toho, čo som prežila. Prvé básne som publikovala časopisecky (Nové Slovo, Smena na nedeľu, Slovenské pohľady, Romboid, rozhlas). Až kým ma šéfredaktor vydavateľstva Smena nepožiadal o rukopis. Vyšla mi knižka Pod teplom krvi. Keď som je držala v ruke, zdalo sa mi, že mi podáva pravicu celý svet. Pri ďalších vydaných knižkách som mala pocit, že mi z vrecka trčí spiatočný lístok a každé stretnutie sa končí rozlúčkou.“
- V r. 1978 si nastúpila ako redaktorka do okresných novín Ipeľ v Lučenci. Plynutím rokov si sa stala úspešnou redaktorkou. Potom však prišiel rok 1989...
„Práca v redakcii okresných novín pre mňa znamenala ešte užší kontakt so životom s mnohými situáciami, s ktorými som v nemocnici nebola v spojení. Všetky definitíva začínajú kompromismi. I ja som sa musela zmierňovať s rôznymi situáciami, obmedzeniami, s cenzúrou. Po zmene systému som prežila situácie, v ktorých sa priateľstvo zmenilo na nevraživosť. Priateľka, ktorá si chodila do našej redakcie po radu ako písať, ma vyšachovala a po pätnástich rokoch redaktorskej práce som sa dostala na ulicu. Zostala som bez práce, ktorú som mala rada. Aj keď sme si s kolegami J. Kuralim a B. Pupalovou plní entuziazmu, založili noviny Novohrad, nedostatok financií nám zviazal ruky. Našťastie ma oslovila šéfredaktorka týždenníka Povex a ponúkal mi prácu ako externej redaktorke. Zaktivizovala som sa o okrem toho som prispievala i do rôznych iných novín, ktorých bolo vtedy ako húb po daždi. Bola som voľná, mohla som písať to, čo som chcela. Počnúc fejtónmi, poviedkami i inými literárnymi žánrami, ktoré by v okresných novinách neboli akceptovateľné. Prekladala som i poéziu. Z ukrajinčiny mi vyšli viaceré časopisecké výbery. V Dotykoch to bola mladá poézia ukrajinských básnikov, v Literárnom týždenníku poézia Oksany Senatovič.“
- Od r.1992 pôsobíš ako poetka v slobodnom povolaní. Čo je leitmotívom Tvojej poézie?
„Každá knižka je pre autora možnosťou naznačiť svojou výpoveďou čosi o existencii toho druhého. O zimných krajinách v srdci, o lesku i matnosti lásky a osamenia. O tom, čo je podstatné a stojí za to, aby sa čitateľ dozvedel v pravú chvíľu. Z mojich vydaných
siedmych knižiek je ťažké označiť niektorú za pozoruhodnejšiu a menej pozoruhodnú. Ocenenie Kraskovu odmenu som dostala už za prvú. Za zbierku Spätné zrkadlo prémiu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a za šiestu knižku Záhrada, zviera vo mne prémiu Spolku slovenských spisovateľov. Pre nedostatok možností vydať knižku takmer všetci renomovaní autori prezentujú i v súčasnosti svoje veci v Slovenských Pohľadoch, v Literárnom týždenníku a podobne. I mne vychádzajú pásma poézie viackrát do roka v literárnych časopisoch, i v rozhlase. Keby som ich všetky zhrnula, boli by z nich ucelené zbierky poézie. Mnohé z mojej poézie vyšlo v bulharčine, ukrajinčine, poľštine a v rumunčine. V roku 2001 mi vyšla knižka Náhrdelník z hrdličiek. Na jej vydanie prispelo ministerstvo kultúry i mesto Lučenec, ktoré mi udelilo i cenu mesta. Veľmi si to vážim.“
- Mohla by si nám teraz predstaviť Tvoje literárne priateľstvá? A čo Ťa v životnej filozofii drží „nad vodou“?
„Literárne priateľstvá? Znamenajú v mojom živote také malé slnká, pretože existujú i chmúrne dni, keď som oplotená sklamaním, smútkom i pochybnosťami. Zo všetkých spomeniem poetku Anku Ondrejkovú, Vlastimila Kovalčíka, Natu Hosťoveckú, Danu Podrackú, veľmi som si rozumela i s Jožom Urbanom. Oporou mi je hlavne moja rodina, najmä manžel Milan má pre moje písanie vždy veľa pochopenia a dokázal ma povzbudiť. Stimulom členovia literárneho klubu, ktorým pomáham rozvíjať ich literárne vlohy. A čo ma drží nad vodou? Životná filozofia najjednoduchších ľudí, ktorí v živote nenašli dosť síl na to, aby postŕhali stafáž, čo sa okolo nich hromadí. No občas sa im podarí odhaliť tých, ktorí si o sebe myslia, že sú bohorovní. A plány? Nerada o nich hovorím, na bez nich by bol človek mŕtvy.“ PhDr. František Mihály