Narodil sa 6. júna 1862 v Liptovskom Mikuláši – Vrbici. V rokoch 1873-78 študoval na gymnáziu v Kežmarku, v r. 1879-1881 na učiteľskom ústave v Lučenci. Tu v Lučenci rozširoval rkp. študentský časopis „Žiara“ (1881). Pre údajný panslavizmus (v skutočnosti len študenti na priváte spievali slovenské ľudové pesničky) 7 študentov vylúčili z ústavu medzi nimi aj Socháňa, jeden zo študentov si zo zúfalstva zobral život. V Lučenci na priečelí Učiteľského ústavu im bola odhalená aj pamätná tabuľa, ktorá však bola odstránená maďar-skými úradmi po roku 1938.
Profesorský zbor štátneho učiteľského ústavu v Lučenci dňa 12. marca 1881 vyriekol na konferencii, že zakazuje kandidátom zho-várať, tak medzi sebou ako aj na verejnosti inou rečou než maďar-sky. A o niekoľko dní došiel prípis od uhorského ministerstva kul-tu č. 10579 na základe ktorého vyhadzujú sa Adam Groner, Karol Matúška, Maximilián Denk, Peter Šimkovič a Pavol Sucháň zo všetkých učiteľských ústavov v Uhorsku a Ján Čaják a Peter Zgúth z lučenského ústavu s tým poznamenaním, že vylúčení nie sú oprávnení ani na zloženie skúšok externistických. Dňa 30. marca 1881 opustili nádejní slovenskí učitelia lučenské preparandium, aby hnaní žitia nevôľou našli inde to, prečo boli z Lučenca vyho-dení. Karol Matuška v zúfalosti si odobral život (zastrelil sa). Gus-táv Seberényi 7. júna 1881 dopisom č. 694 požiadal uhorskú vládu, aby povolila v Lučenci vyhodeným študentom skladať skúšky na evanjelickom preparandiu v Banskej Štiavnici. Noviny Losonc és Vidéke (Lučenec a okolie) č. 6 1882 v článku „Protestantizmus a panslavizmus“ napádajú nielen študentov, ale i samotného ev. biskupa. Boli teda i takéto formy „maďarizácie“!
Maliar – Pavol Sucháň po odchode z Lučenca v r. 1881-85 študo-val na maliarskej akadémii v Prahe, kde navštevoval aj prednášky z dejín umenia a národopisu na filozofickej fakulte. V r. 1885-86 študoval na Bavorskej maliarskej akadémii v Mníchove. Socháň vynikol v portrétnej ateliérovej tvorbe, v národopisnej dokumentá-cii (v ateliéri aj v prírode), v ktorom postupne prešiel od aranžova-nosti k životnej pravdivosti, reportážnosti a autentickosti záznamu. Samostatnej výtvarnej práci sa asi nevenoval (resp. táto oblasť jeho činnosti je ešte málo prebádaná). Plne sa však realizoval vo foto-grafii.
Fotograf – v Mníchove sa v r. 1885-86 učil fotografovať a ateliéri Th. Menzela, výučný list fotografistu – živnostníka získal v r. 1889 v ateliéri J. Eckerta v Prahe. V r. 1893-1912 pôsobil v Martine, kde si otvoril fotografický ateliér. Oblasť ľudového odevu a ornamentiky bola hlavnou témou v jeho fotografickej tvorbe. Z tvorby vyberáme: „Slovenský ľud a život okolo roku 1900 vo fotografických pohľadniciach Pavla Socháňa“. Bratislava 1983.
Etnograf – základom jeho bohatej a mnohotvárnej činnosti bola etnografická práca, v ktorej sa zameriaval najmä na zber, štúdium a propagáciu výtvarných hodnôt ľudovej kultúry ako aj obyčajo-vých a slovenských prejavov. Svoje výskumy aj publikoval.
Publicistika – jeho novinárska činnosť mala počiatky, ako sme už spomenuli v Lučenci vydávaním rkp. slovenského časopisu „Žia-ra“ (1881). V Mníchove redigoval časopis Paleta. Spoluzakladateľ a neskôr redaktor časopisu Živena. V americkom exile redigoval noviny Slovenský hlásnik, New Yorský denní a i. Viedol Detský kútik v časopise Slovenský svet, redaktor Národného denníka a i. Popri vlastnej redakčnej práci prispieval odbornými aj belestric-kými článkami do rôznych novín a časopisov. Heslá o Slovensku a Slovákoch spracoval do Ottovho náučného slovníka. Napísal aj niekoľko divadelných hier napr. Honorár (Martin 1907), Sedliacka nevesta (Mt 1910), Jánošík a lesné víly (Pittsburgh 1918), Renegát (Martin 1924).
Jeho všestranná práca sa prejavila aj v spoločenskej činnosti a hnutí, bol funkcionárom spolku Detvan v Prahe, spolku Skreta v Mníchove, zakladajúci člen a tajomník Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS) v Martine. V slovenskom spevokole (bol režisé-rom), tajomníkom Slovenskej ligy. V Bratislave sa zúčastnil na založení Rádiožurnálu, kde bol zároveň tajomníkom a prvým hlá-sateľom!
Výber z diela: Vzory slovenského národního vyšívaní 1-8. Martin 1892-1912, Otázka umeleckého priemyslu ľudového na Slovensku, Bratislava 1924 a i. Jeho beletristická tvorba bola uverejňovaná pod rozličnými pseudonymami (snáď niet medzi slovenskými spi-sovateľmi takého, ktorý používal viac krycích mien – viac ako 15) napr. Borivoj Rechtačka, Dobroslav Pokrievka, Dratvoslav Podo-šva, Liptovský, Smažislav Vareška, Stonoha, Zvonický a i.
Rukopisná pozostalosť Pavla Socháňa sa nachádza v Martine, Bra-tislave a Budapešti. Pavol Socháň zomrel 26. januára 1941 v Bratislave. Za zásluhy o rozvoj Slovenska a poznania a zachytenie ľudových tradícií má hrob na Národnom cintoríne v Martine. Vylúčený slovenský študent z maďarského učiteľského ústavu v Lučenci dokázal svojou všestrannou činnosťou – lásku k svojmu slovenskému ľudu. Pripomenuli sme si 140. výročie na-rodenia jedného z najnadanejších slovenských študentov 19. storo-čia v Lučenci.
Dr. Jozef Drenko
