Vernisáž sa konala vo výstavnej sieni v bývalom kalvínskom kostole v Lučenci, kde sa v úvode predstavil folklórny súbor Radosť pod vedením pani Marcely Tóthovej pri Mestskom kultúrnom stredisku v Lučenci.
Každý návštevník tejto výstavy sa môže presvedčiť, že na pohľad z obyčajného drôtu sa dajú vytvoriť krásne predmety. Medzi exponátmi dominuje svätá Barbora (na obr. 2), ktorá je zhotovená z oceľového a pozinkovaného drôtu, plechu a pochádza zo súkromnej zbierky pána Ladislava Jurovatého st. Ostatné predmety patria k najväčšej muzeálnej zbierke považského múzea. Súčasťou výstavy boli i rôzne predmety, ktoré drôtom opletala pani Mária Porubčanská zo Žiliny. Výstava je rozdelená na dve časti. V prvej časti autorka výstavy pani Monika Škvarková predstavuje špecifický sortiment výrobkov, ku ktorým patrili napríklad v Nemecku stojany na varenie vajec, ozdobné kvetináče, tienidlá na lampy, vo Francúzsku to boli krajčírsky figuríny, potreby pre vinárov, v Poľsku detské hračky. Druhá čas výstavy je zameraná na výtvarnú časť. Autori k výtvarnému vyjadreniu použili drôt v kombinácii s inými netradičnými materiálmi. Výstava potrvá do 17. 7. 2002.
Z histórie drotárstva
Drotárstvo vzniklo pravdepodobne v 17. storočí na severozápadnom Slovensku, najmä na Kysuciach a Javorníkoch a na severovýchodnom Slovensku na Spiši. V kraji, kde bolo poľnohospodárstvo najrozšírenejším zdrojom obživy, nútili obyvateľov nepriaznivé klimatické podmienky a neúrodná pôda hľadať iné spôsoby materiálneho zabezpečenia. Rozvoj drotárstva podmienila aj blízkosť manufaktúr na výrobu drôtu v Sliezsku. Pre tie mnohí muži pracovali ako furmani - rozvážali tento materiál po celom Uhorsku. Takto drôt rýchlo spoznali a získali.
Vandrovní drotári
Spočiatku vandrovní remeselníci - drotári opletaním opravovali poškodené hlinené nádoby. Neskôr začali z drôtu a plechu vyrábať jednoduché úžitkové predmety, ako šparáky do fajok, podložky pod hrnce a žehličky, vešiaky, misky, sitá, strúhadlá, naberačky, formy na pečenie, pasce na myši. Ich majstrovstvo vyvrcholilo v umelecko-úžitkových a dekoratívnych vázach, dózach, podnosoch, kazetách a podobne. Drotári používali počiernený alebo pocínovaný drôt rôznej hrúbky, medený a mosadzný drôt a v umeleckom drotárstve aj postriebrený a pozlátený drôt. Ich pracovnými náradiami boli kliešte, šidlo, pilník, nákovka, kladivo, nožnice, jednoduchá letovačka, šablóny na stláčanie a ohýbanie drôtu. Neodmysliteľnou súčasťou drotárov bola drevená alebo plechová debnička - krošňa. Slúžila na nosenie materiálu, pracovných nástrojov i osobných vecí. Skúsených drotárov sprevádzali džarkovia. Boli to dvanásť - štrnásťroční chlapci, ktorých mali zaučiť do tajov remesla, ale aj predaja svojich výrobkov.
Za prácou do zahraničia
V dôsledku rastúcej konkurencie odchádzali drotári za prácou čoraz častejšie za hranice Rakúsko-Uhorska a svoje remeslo, pôvodne čisto lokálny fenomén, rozšírili takmer na všetky kontinenty. Mnohí z nich sa vracali domov, mnohí však za hranicami založili veľké dielne. Takto vzniklo v rozličných kútoch sveta vyše tristo dielní a niektoré z nich vyrástli na dobre prosperujúce továrne. Známe boli dielne v Rusku, USA, Poľsku, Švajčiarsku, Nemecku. Drotári však zašli až do Mongolska, Číny, Mexika, Indie i Austrálie. K najúspešnejším podnikateľom v drotárskej histórii bol Jozef Holánik - Bakeľ, majiteľ dielne vo Varšave. Ako prvý začal z jemného mosadzného drôtu vypletať luxusné postriebrené a pozlátené úžitkové a dekoratívne predmety. Drotárstvo ako remeslo začalo upadať po prvej svetovej vojne v dôsledku vzniku nových hraníc, ktoré obmedzili pohyb drotárov, i v dôsledku zvýšenej konkurencie priemyselnej výroby. Zaniklo po druhej svetovej vojne. Nezaniklo však drotárske umenie. V súčasnosti má veľa obdivovateľov, ale i pokračovateľov. Drôt najmä v poslednom desaťročí znovu objavili remeselníci i výtvarníci. - mb -
