Smútok, bolesť, strach, no i odhodlanie začať krajší život sa dá vyčítať z očí mladej ženy. Niekoľko rokov žila vedľa tyrana. Len teraz sa rozhodla, že trápenie navždy ukončí. Už nevládala prijímať ponižovanie a bitky. Už neverila jeho prísľubom, že sa zlepší. Prípad ohlásila na polícii. Muža zobrali do väzby len nedávno. No pred 13 rokmi jej ho navždy vzal alkohol.
„Chodili sme spolu, ľúbili sa a po roku bola svadba. Potom sa nám narodila dcérka. Ani neviem, kedy nastal zlom. Hneď po narodení prvej dcéry začal tráviť čoraz viac času s kamarátmi v krčme. Chodil domov opitý, kričal a bil ma. Tvrdila som, že sa s ním rozvediem, ak sa nepolepší. Asi sa bál rozchodu, lebo situácia sa vždy na chvíľu zlepšila. Potom zase to isté. Pijatika, krik, bitky a sľuby. Ľúbila som ho a stále som mu slepo verila. Preto sme mali druhé bábätko. Veľmi chcel mať syna a ja som sa modlila, aby to bol chlapec. Išla som so strachom do pôrodnice a plakala som, keď sa nám znovu narodila dcéra. Dnes som za ne vďačná. Sú mojím pokladom. Po pôrode začal piť odznova. Od žiaľu, že nemá syna. Bolo to stále horšie a horšie. Nepomohlo ani protialkoholické liečenie. Prestal chodiť na sedenia, nebral lieky. Keď začal piť, pil aj tri týždne. Najväčší kľud bol, keď prišiel domov totálne opitý. Vedeli sme, že zaspí a konečne bude pokoj.
Najhoršie som zvládala bitky. Koľkokrát som mala celé telo od modrín. Pred kolegyňami sa to nedalo utajiť. Ľutovali ma a nahovárali, nech ho opustím. No ja som nemala odvahu. Našťastie bil len mňa a nie deti. Tie posielal len do obchodu po alkohol. Posledné mesiace sa zo mňa stala troska. Bola som psychicky na dne. Pred mesiacom ma strašne dobil. Kým som stihla ujsť z bytu, dievčatá už od susedky volali políciu. Bola som celá modrá. To už kolegyne nevydržali a tlačili na mňa, nech ho udám.
Až po troch dňoch som sa odhodlala ísť k lekárovi, aj na políciu. Spravila som to kvôli deťom, i kvôli sebe. Už by som nedokázala takto žiť. Teraz je vo väzbe. Čakáme na súd. Už som pokojnejšia, no dievčatá to veľmi poznačilo. Obe rýchlo dospeli. Je mi ťažko vracať sa každý deň do spoločného bytu, ktorý je poznačený spomienkami. Neľutujem, že som sa odhodlala na tento krok, no sú chvíle, keď si to vyčítam. Uvedomila som si však, že sa nedokázal zmeniť. Neurobila som to z pomsty. Chcem, aby sa dal liečiť a možno raz bude z neho ešte dobrý človek,“ dodáva matka dvoch detí pokojným hlasom, ktorá z osobných dôvodov si neželá byť menovaná.
