Článok pokračuje pod video reklamou
Obrátenú tvár slnečného Cypru spoznali Lučenčanky - 51-ročná Eva a 44-ročná Iveta. Namiesto dobrého zárobku zažili hlad, ponižovanie a vyhrážky. Po 11 dňoch ušli z práce a pred svojím cyperským zamestnávateľom sa zo strachu o svoj život ukrývali. Na Slovensko sa vrátili ani nie po mesiaci. Bez peňazí a ponížené.
„O práci na Cypre sme sa dozvedeli od Márii S., ktorá pracovala ako dílerka. Jej dcéra má vraj na Cypre agentúru a hľadá mužov na prácu v stavebníctve. Neskôr hľadala anglicky hovoriace kuchárky, o týždeň na to už mohli byť aj Slovenky. Lákala nás ponuka trojnásobne vyššieho platu za 9-hodinovú pracovnú dobu. Všetko legálne. Nerozmýšľali sme dlho. Veď kto by v dnešnej dobe nevyužil takú lukratívnu ponuku? V práci sme si horko-ťažko vybavili neplatené voľno, potrebné formality a prvého apríla sme už sedeli v lietadle. Slečna Monika, majiteľka agentúry, nás čakala na letisku. Len čo sme vstúpili na Cyprus, začala sa nám lepiť smola na päty. Mne i Ivetke zmizli kufre. Môj sa našiel na druhý deň, Ivetkin až na tretí.
Šok sme zažili aj v práci. Tri hodiny po prílete sme sa vybrali obzrieť si reštauráciu, kde sme mali pracovať. Hneď nás však „zapriahli“ do roboty. Dvanásť hodín sme znášali vrecia plné riadov a príborov, ktoré sme umývali. Bolo nám sľúbené, že budeme pracovať na smeny ako pomocné sily v kuchyni. Rýchlo sme však zistili, že realita je úplne iná a z majiteľa sa vykľul despota a tyran. Ubytovanie bolo ešte horšie. Spali sme v špine a medzi švábmi. Namiesto pomocníčok v kuchyni si z nás urobil slúžky.
Museli sme umývať terasu i reštauráciu, prať a žehliť obrusy, dokonca od nás žiadal, aby sme umývali toalety. Denne sme robili 14 až 15 hodín. Jesť sme mohli len jedenkrát denne a piť len čistú vodu. Pracovali s nami ešte traja mladí ľudia zo Slovenska. Všetci sme museli znášať hrubé nadávky od majiteľa a krik jeho ženy. Sprostý, krava, debil...to sme si vedeli preložiť, aj keď sme po anglicky nevedeli. Takmer každý deň sme kontaktovali slečnu Moniku, presviedčala nás, že čochvíľa prídu ďalší zamestnanci. Stále sme však robili len my. Báli sme sa chodiť do práce. S ničím, čo sme urobili, nebol majiteľ spokojný. Jedného dňa mi mladý čašník povedal, že tu už nevydrží ani minútu. A tak sme ušli. Bez slova a so strachom. Bol práve Veľkonočný pondelok. Prichýlila nás slečna Monika. V jej byte sme prebývali ďalších osem dní. Keď majiteľ zistil náš „náhly odchod“, zúril. Až cez telefón sme počuli, že ak nás stretne na Cypre, tak nás zabije.
Prvý deň sme sa odvážili ísť von, mala som narodeniny, prvýkrát sme sa dostali bližšie k moru. Zistili sme však, že je to príliš nebezpečné. Jeho meno poznali aj policajti. Vystríhali nás pred ním. Po svoje veci sme sa do starého bytu odvážili ísť až po zotmení. My dve s Ivetkou sme sa vrátili na Slovensko. Chlapci zostali. Vraj neodídu, kým si nenájdu robotu. Na Slovensku dali výpoveď, popožičiavali si peniaze. K nemu sme sa už totiž neodvážili ísť pre výplatu a majiteľka agentúry povedala, že je to naša záležitosť. Domov sme sa teda vrátili o 11 kíl ľahšie, sklamané a bez zárobku. Čakali sme tvrdú robotu, no nie ponižovanie,“ rozpráva o šokujúcej pracovnej skúsenosti pani Eva z Lučenca.
