. V tomto kraji ho už dobre poznajú. Osemdesiatjedenročný Gejza sa výrobe z prútia venuje už 15 rokov.
„S ručnou prácou som sa stretol už na základnej škole. Vychodil som deväť tried a tri roky som sa ešte na lesáckej učil. V škole bola vtedy ručná práca povinná, ale to vy, mladí, už nepamätáte. Medzitým som chodil do sadenice stromky sadiť a aj kováča som jeden čas robil. Potom ma pekné dievčatá lákali a na robotu som veľmi nemyslel. No keď som z toho vyrástol, vrátil som sa k výrobe metiel, stoličiek, košíkov a iných všakovakých vecí.
Všetko, čo sa človek počas života naučí, sa mu zíde. Aj rukami robiť. Všetko sa dá, len treba chcieť. Viete, keď sa človek do chudoby narodí, musí si nejako prilepšiť. A keď niekto robí, tak má,“ rozvážne rozpráva majster Gejza. Tvrdí, že najťažšie sa robia košíky z lieskových prútov. Výroba jedného mu trvá aj tri hodiny. Metly z brezových prútov mu už idú od ruky. „Za týždeň musí padnúť aj sto,“ hovorí bez váhania. I napriek tomu, že pred rokom oslávil osemdesiatku, srší energiou.
„Musím si poklepať, zdravíčko mi ešte slúži. Keby ste moju zdravotnú kartu videli, veď je skoro prázdna. Len jedno by som ešte chcel. Priučiť mladých svojmu remeslu. Lebo ja sa čoskoro pominiem a kto bude ďalej v mojej práci pokračovať? Deti som nikdy nemal. Za slovenského povstania som veľa trpel a nechcel som svoje deti do zlého sveta priviesť. A tak som svoju ženu ľúbil, že som sa nechcel o ňu s nikým deliť,“ vysvetľuje tento „mladík“, ktorý ani dnes nepohrdne pohľadom na peknú ženu.
