Článok pokračuje pod video reklamou
. Základné vzdelanie nadobudol na školách v Utekáči a Kokave nad Rimavicou. V r. 1958-62 študoval na SPŠ strojníckej a stavebnej vo Zvolene. V období rokov 1967-97 absolvoval viacero kurzov a školení v sklárskych a investorských odboroch na VŠDS v Žiline, na Ministerstve priemyslu SR v Bratislave a inde. V r. 1962-97 pôsobil ako konštruktér, neskôr vedúci investičného oddelenia a v r. 1988-94 ako riaditeľ podniku Sklárne Clara Utekáč. Od r. 1998 je až doteraz riaditeľom Domu Matice slovenskej v Lučenci.
Dušan, mohol by si nám úvodom rozhovoru predstaviť obec Utekáč v časoch tvojej mladosti?
Túto otázku musím trocha poopraviť, pretože obec Utekáč samostatne existuje len od r. 1993, dovtedy patrila ako „osada“ do obce Kokava nad Rimavicou. Skláreň v Utekáči nahrádzala aj praktickú činnosť obce, pretože život jej zamestnancov bol celý závislý od sklárne. Tavenie skla je nepretržitá výroba, sklár musel byť k dispozícii pre výrobu kedykoľvek. Národnostná skladba sklárov a ich rodín bola „európska“, so Slovákmi tu v zhode žili Česi, Nemci, Maďari, Rumuni – čo malo vplyv na spolunažívanie, zvyky, rodinné a spoločenské stretnutia. Skláreň zabezpečovala pre rodiny zamestnancov základné ubytovacie podmienky vo vlastnej réžii. Po r. 1950 sa všetko začalo meniť, ale „rodinný charakter“ sklárne sa napriek príchodu nových ľudí i nových technológií nezmenil. Divadlo, hudba, šport a „starostlivosť“ o človeka od narodenia až po utekáčsky cintorín bola povinnosťou sklárne.
K sklárskemu remeslu si teda nemal až tak ďaleko ...
Asi nepreženiem konštatovaním, že prvé kroky a celý predškolský vek som sčasti prežil vo fabrike, pretože ako deti sme sem postupne nosili rodičom „frištuk“ a neskôr obed. Posedieť si večer a čakať na otca pri sklárskej peci, vidieť fascinujúce plamene ohňa a prepotené tváre majstrov sklárov – to je nezmazateľný postreh z mojej mladosti. Rozvoj Slovenska začal ponúkať aj iné profesie a mňa začala zaujímať elektrotechnika. Otec však nekompromisne rozhodol o strojárskej orientácii. Po maturite na Vyššej priemyselnej škole vo Zvolene som sa vrátil na „umiestenku“ do sklárne ako konštruktér. Tu som postupne prešiel výhradne technickými funkciami. Skláreň bola zameraná na technické sklo, čo mi umožňovalo neustálu konštrukčnú tvorivosť, inovácie a technologické zmeny. Po nešťastnom požiari v r. 1971 nastala jej podstatná obnova, ktorú som ako vedúci výstavby riadil a spoznal tak všetky výrobné uzly do poslednej skrutky. Zavedenie japonskej techniky a ďalších zahraničných súborov v sklárni bola pre nás novodobá zmena so všetkými pozitívami, ale aj stratou tradičnej ručnej výroby.
Pristavme sa teraz pri firme Clara Utekáč v období, keď si bol jej riaditeľom ...
Ako riaditeľ závodu som túto funkciu prevzal v r. 1988 a skončil som v r. 1994 ako riaditeľ samostatného štátneho podniku. Medzitým nastali ďalšie organizačné zmeny následkom zrušenia GR Tatrasklo. V Clare sme okrem výroby termosového izolačného skla pripravovali výrobu tzv. tvrdého skla pre elektrotechnický priemysel, o čo sme prišli následkom rozdelenia Československa. Z hľadiska obchodnej politiky bolo nutné ďalej spolupracovať s českými obchodníkmi a ich zavedenými afiláciami v zahraničí. Do toho prišla privatizácia, kde sme postupovali štandardne ako iné sklárne. V auguste 1994 bola skláreň Clara pretransformovaná na akciovú spoločnosť. Zakrátko na to prišla jeseň uvedeného roku a v priebehu jednej noci bola táto forma rozbiehajúcej sa privatizácie „zmenená“ na priamy predaj. Do fabriky prišiel nový majiteľ, ktorého ďalší postup nebudem komentovať. Odpracoval som v sklárni viac ako 36 rokov ako štvrtá generácia po otcovi a piata po matke, a preto ten hnus, ktorý som musel následne prežiť, ma nikdy nezbaví povinnosti mať meno, česť a tradíciu sklárne Clara vždy v úcte!
Od r. 1998 si riaditeľom Domu Matice slovenskej v Lučenci. Porozprávaj nám niečo o tejto tvojej práci.
Hovorí sa, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Po zložitom období som cez konkurz získal možnosť pracovať na sklonku svojho pracovného života v najstaršej národnej ustanovizni Slovenska, ktorou je Matica slovenská. Považujem to za satisfakciu toho, čo sa mi stalo v mojom hlavnom povolaní. Pracujem vo výbornom kolektíve ľudí v Martine, Banskej Bystrici a tu v Lučenci v tej oblasti, ktorá mi bola po celý život koníčkom. Národná otázka, úcta k slovenskej histórii a k národovcom mi bola vždy svätá. Mať na zreteli cyrilometodské tradície vzniku nášho slovenského štátu, škultétyovskú pracovitosť, Timravinu čistotu lásky k človeku a hlavne noblesnú veľkosť, vedátorstvo, osobnú vytrvalosť a oddanosť štefánikovskú – je pre mňa v kolektíve aj teraz ťažko skúšaných matičiarov zmysluplná práca. Pôsobenie medzi národopisnými pracovníkmi, spisovateľmi, redaktormi v ústredí MS, ale aj medzi pedagógmi a vedúcimi pracovníkmi miest a obcí Novohradu, Gemera a Malohontu, je záverečnou školou môjho života s významom šíriť potrebu večných myšlienok a cieľov Matice slovenskej.
Viem, že nadovšetko miluješ prírodu, s čím súvisia tvoje dlhoročné turistické aktivity ...
Faktom je, že dve tretiny svojho života žijem s viacgeneračnou rodinou na samote v rodičovskom dome. Obklopený prírodou nemám pocit priestorového obmedzenia, čo malo i má vynikajúcu relaxačnú výhodu, hlavne po návrate z fabriky. Preto si prírodu nesmierne vážim a vyjadrujem jej svoju hlbokú úctu. No a turistika je najprirodzenejším druhom športu, ktorý nepotrebuje divákov. Človek je v nej hráč, divák i rozhodca. Ostatné roky mi umožnili vykonávať vysokohorskú turistiku, v ktorej som prežil nevšedné pohľady na našu Zem, najmä v Alpách. Najradšej mám však slovenské hory. Najvzácnejším klenotom je pre mňa tatranský Kriváň, ktorý mi preveruje už viac ako tridsať rokov nielen zdravie a kondíciu, ale aj príslušnosť k slovenskej dedovizni.
