Fašisti vtedy z Lučenca i okolia odvliekli 3000 Židov do koncentračných táborov. Vyvraždili takmer všetkých. Násilnou smrťou zomreli muži, ženy i malé deti. Tých, čo si na hrôzy v Oswienčime pamätajú, je však už žalostne málo.
„V Lučenci sme už len tri zostali nažive z tých, čo sme sa vrátili z Oswienčimu. V našom meste vtedy vytvorili geto. Z uzatvorených ulíc nemohli Židia ani von, ani dnu. Potom nás odviezli do Maďarska a vagónmi do Oswienčimu. Cestovali sme tri dni. V každom vozni bolo jedno vedro vody a jedno vedro na potravu. Do „tábora smrti“ sme došli 13. júna 1944. Mala som vtedy 20 rokov a bola som dva roky vydatá. Zažila som najstrašnejšie chvíle svojho života. Prišlo selektovanie. Napravo išli tí, ktorí ešte vládali robiť, naľavo priamo na smrť. Matky s deťmi, starí ľudia. Držala som sa maminej sukne tak silno, ako som vládala. Oboch mojich rodičov poslali naľavo. Vtedy som ich videla naposledy. Do tábora prichádzali vlaky vo dne, v noci. Tých, čo prišli v noci, už neselektovali. Všetkých poslali rovno do plynu. V Oswienčime som bola päť mesiacov. Odtiaľ ma poslali do pracovného tábora, kde som zostala až do konca vojny. Na plač a náreky, keď vliekli niekoľko tisíc Rómov do plynu, nikdy nezabudnem. V Československu som sa stretla so svojim manželom, ktorému sa z pracovného tábora podarilo ujsť,“ hovorí jedna z troch priamych účastníčok hladu, utrpenia a bitky v koncentračnom tábore. Tvrdí, že neexistuje žiadny film, ktorý by autenticky zobrazil hrôzy vyvraždenia Židov.
