Tvrdí, že pri nich zabudne na stres a starosti v úrade.
Ovečky začal chovať pred šiestimi rokmi. Vtedy ich mal šesť. Teraz ho na salaši víta 130 oviec. Tvrdí, že sú to veľmi múdre zvieratá. Z paše sa vraj domov poberajú vtedy, keď sa schyľuje k búrke. Nemajú radi vlhko. To sa im potom začne robiť plieseň medzi paprčkami. Spoznajú tiež, kedy je človek nahnevaný a kedy veselý. „Keď príde niekto cudzí, boja sa. Najlepšie sa pasú, keď im zaspievam, alebo sa s nimi rozprávam,“ vysvetľuje starosta. Skoro každá druhá ovca má svoje meno. Najčastejšie podľa toho, odkiaľ a od koho pochádza.
Jeho ovečky rád pomenúva aj starostov 6-ročný syn. Najradšej má však Mušku, ktorá ho sprevádza už šesť rokov. „Spoznám ju spomedzi všetkých stotridsiatich. Je to taká stará „partizánka“. Je zo všetkých oviec najväčšia a má taký smiešny nos. Keď sa jej niečo nepáči, tak dupká nohami,“ poškrabká starosta medzi ušami svoju Mušku.
Jozef Golian ovce nielenže pasie, ale ich aj podojí a z mlieka urobí syr. „Mlieko sa musí precediť a musí mať správnu teplotu. Zakľagá sa syridlom, nechá sa seknúť, urobí sa kríž a doleje sa voda. Keď sa syr rozbije, musí zostať zrno. Potom sa rukami rozoberie do plachtičky,“ vysvetľuje starosta postup, ktorému by rozumel len skúsený ovčiar. Takmer každý deň si nájde chvíľu času, aby vybehol ku svojim zvieratkám do prírody. Je totiž aj strážcom ochrany prírody. Tvrdí, že niekedy sú mu časté návštevyovečiek vyčítané zo strany jeho nežnejšej polovičky. Jeho záľubou je aj zber starých dokumentov, fotografií, predmetov či kníh. Už vraj nimi zaplnil celú izbu.
