„Nie som poverčivá. Ale to, že som si pochovala dvoch manželov, verím, že napísal osud. Keď žijete spravodlivo, netreba sa smrti báť. Ale oni obidvaja boli ešte mladí. Ako dieťa som mala celkom presnú predstavu o svojej budúcnosti. Chcela som mať rodinu. Len som sa nevedela rozhodnúť, koľko detí chcem. Prvý manžel mal 34 rokov, keď mi ho vzala smrť. S ním mám tri deti. Druhého som pochovala vo februári. Ostala mi po ňom 9-ročná dcérka. Tak veru, kvety nosím na dva hroby,“ povie so slzami v očiach vdova Eva Voloviarová.
Býva v Dolnej Strehovej v domčeku na vŕšku. Vidno odtiaľ celú dedinu. No Evku len málokedy poteší pohľad na zelené údolie. Na svet pozerá vodnatými očami. Na pleciach jej ostalo hospodárstvo, nezaopatrené dieťa, nevládna 85-ročná svokra. Vstáva za svitania a líha si večer. Aby všetko stihla porobiť.
„Pri práci menej myslíte na bolesť, ktorá vám zviera vnútro. Manžela som bola pozrieť v nedeľu. Cítil sa celkom dobre. Chystala som sa za ním v stredu. V utorok ma Andrejka privítala doma s listom v ruke. Akoby som to bola tušila. Srdce mi stislo, aj list mi vypadol z ruky. V ňom stálo, že môj dobrý mužík je už 24 hodín mŕtvy. Šokovalo ma, že som sa o tom dozvedela tak neskoro.
Telegram prišiel ako list prvej triedy. Veď uznajte, Veľký Krtíš je od Strehovej vzdialený necelých 16 kilometrov a list sem putoval 24 hodín. V súrnych prípadoch, ako bol ten môj, mi mali poštu doručiť ešte v ten istý deň. Veď som im dala aj telefónne číslo, kam mi môžu zavolať, keby sa mu priťažilo,“ hovorí 49-ročná žena. Od chvíle, keď si prečítala oznam o úmrtí manžela, prešli už viac ako štyri mesiace. Hrob sa za ten čas dvakrát prepadol a na cintoríne pribudli ďalšie dva.
Spoločnosť Slovak Telekom, nástupca Slovenských Telekomunikácií, sa vdove za meškajúci list ospravedlnila. „Povedali mi, že z dôvodu nejakých zmien od januára tohto roku museli zrušiť doručovanie telegramov. Preto som dostala obyčajný list. My máme dobrú vedúcu pošty. Ja sa už nechcem už s nikým priečiť. Môjho muža mi to aj tak nevráti. Ale zatelefonovať mi mohli,“ povie Evka.
Mohli, ale nemuseli. Neexistuje žiadne nariadenie, ktoré by to nemocnici prikazovalo. S argumentom, že býva zvykom, v prípade ak rodina nechá telefónne číslo, informovať ju o úmrtí telefonicky, nepochodíte. Poštové schránky na lazoch zvyknú vyberať najmä cez zimu len raz za týždeň. List s obsahom, aký mal aj ten z Dolnej Strehovej, by tu pokojne mohol odpočívať aj niekoľko dní. Ostáva len veriť, že nie všetci ignorujú telefónne číslo v zdravotnej karte. Evka už dávno v sebe nenosí zlosť. Je v nej len bolesť nad stratou najbližších. „Nemôžem sa opustiť. Dcérka a svokra ma potrebujú. Na rok dám tomu môjmu vyhotoviť pomník. Len keby toľko nepršalo. Hrob sa už dvakrát prepadol....“