Článok pokračuje pod video reklamou
Dobrý chýr ďaleko letí, vravievali už naše staré mamy. Správa o ranči Tichý potok by dozaista zaletela aj ďalej, keby nemusela kľučkovať. Darmo majitelia ranču prosíkajú, peňazí na opravu cesty niet. „Kto gazduje, kto poctivo robí, tomu tento štát nepomôže. Druhí by už možno dávno rezignovali, ale my, keď sme sa už na to dali, vydržíme. Veď nie nadarmo sa hovorí, že Slováci patria medzi najpracovitejšie národy,“ tvrdí sympatická Marta Krupová. S manželom, dvoma dospelými synmi a ročnou dcérkou Megy žijú uprostred kokavských lesov na ranči zvanom Tichý potok. Pomenovali ho podľa potôčika, ktorý preteká stredom usadlosti.
„S manželom sme tunajšie vrchy a doliny prebrázdili hádam aj stokrát. Hľadali sme vhodné miesto, kde sa usadiť. Napokon nám padol do oka tento starý dom. Slovo dalo slovo. Dohodli sme sa, že to skúsime. Kúpili sme si okolitú pôdu, stroje, opravili dom, zadovážili kravu, sliepky, kačky, kone,“ objasňuje gazdiná. No ešte sa na ranči ani poriadne neohriali a už im ktosi zastrelil koňa.
„Našli sme ho tam, na tom vŕšku. Pavlínka bola poslušná kobyla. Ten, kto ju zabil, mal kamenné srdce. Ani teraz, po siedmich rokoch, polícia nepozná meno vraha. Niektorí ľudia ani neskrývajú závisť. Takým vždy poviem, čo nám závidíte, mozole a pot pri kosení či obracaní sena? Ranč by všetkých neuživil. Chodím si zarábať do Rakúska. Starám sa o kone. Mám ich rád. Už ako dieťa som prosil otca, aby mi kúpil koňa. Doma máme dvoch – Eldoráda a Regenta. To by ste neverili, aké sú deti z mesta odvážne. Hladkajú ich, vozia sa na nich a vôbec sa im nechce vrátiť domov do paneláku. Oželeli by aj kino, plaváreň, zmrzlinu a aj ostatné vymoženosti mesta. Vtedy si uvedomím, že mám skvelých rodičov, ktorí mi splnili sen z detstva – bývať na ranči a mať koňa,“ tvrdí 19-ročný Jozef.
Podobne ako jeho starší brat, vie podojiť kravu, nachovať svine, venovať sa rekreantom a keď treba, tak aj odhádzať haldy snehu. „V zime sme aj niekoľko týždňov odrezaní od sveta. Snehu plné múry a na okolí nikde ani živej duše. Len líšky tu dávajú dobrú noc. Musíme sa spoliehať len sami na seba. Za dedinou mi občas aj stisne srdce, ale len na chvíľu. Okolitá príroda ma z pochybností dostane. Chceli by sme tu vybudovať taký malý zázrak na konci sveta. Vidiecky život priblížiť našincovi aj cudzincom. Postaviť ubytovňu, dokúpiť stroje, kone, využiť dary okolitej prírody. Nie je to možné hneď a zaraz. Verím však, že táto časť kokavského chotára dokáže pritiahnuť ľudí,“ so zápalom povie Marta.
Nuž veru, tunajšia panenská príroda je neodškriepiteľný fakt. Podobne ako chuť domácich do práce. Zrejme ešte veľa vody pretečie Tichým potokom, kým ranč rodiny Krupovej bude vyťažený na sto percent. Len vtedy totiž z neho bude môcť vyžiť celá rodina. No už teraz, keď sa k nemu priblížite, poviete si, toto je raj.
