Od detstva sa s kamarátmi rád túlal po horách. V potoku chytávali ryby a raky. Najväčšou pochúťkou im bola kofola, zemiakový cukor a dva – trikrát do roka zmrzlina z termosky. Neboli to deti zbláznené do televíznych obrazoviek a bezduchých seriálov. Boli zžité s prírodou. Pri pokosenej lúke obhrýzali chlieb s masťou, pozorovali skákajúce zajace, vyhrievajúce sa jašterice a pri zapadajúcom slnku pasúcu sa srnku s mláďatami. Je starostom Tuhára a volá sa Ján Poničan.
„V každom z nás stále drieme ten malý chlapec s obdrvenými kolenami a lakťami. Aj preto sa občas potrebujem vrátiť do detstva. Na miesta, kde spomienky spúšťajú film spomienok a v kútiku oka sa zaleskne slaná perla. Možno aj preto už viac ako štvrťstoročie blúdim po horách a venujem sa svojmu najobľúbenejšiemu koníčku - poľovníctvu. Hora mi je verná priateľka, flinta najvernejšia frajerka a ďalekohľad mi pomáha nahradiť zrak sokola. Naši starí rodičia nás zasväcovali do poznávania prírody, pretože vyrastali v lone príťažlivej tuhárskej doliny. Sedávali sme pri splne mesiaca, načúvali cvrlikaniu svrčkov, víťaznému hlasu jeleňa v ruji, praskotu konárov pod nohami či rútiacej sa diviačej čriedy,“ spomína na detstvo.
Zažil veľa príbehov a hoci všetky mu utkveli v pamäti, na jeden zo začiatku poľovníckej kariéry asi nikdy nezabudne: „Ako začínajúceho poľovníka ma poslali postaviť sa čo najvyššie do strmého kopca. Špekuloval som, odkiaľ by mohli vyraziť diviaky. Po hodine sa objavila diviačica a za ňou prasce a lanštiaky. Štyrikrát som stihol prebiť, osemkrát vystreliť a črieda ako prišla, tak aj odišla. Vtedajší hospodár Jozef Vician mi už išiel gratulovať, ale keď nič nevidel ležať, vytrhol suchý konár a ja som po jeho naháňačke asi spravil rekord v behu do kopca. Po poľovačke nebolo čo rozdeliť a vraj mojou vinou. Rozhrešenie som dostal až po prinesení litra vína,“ dodal s úsmevom J. Poničan.
Príbehov zažil veľa a spomenul si aj na ten najčerstvejší: „Bolo to na Všetkých svätých, pamätám si, že som premrzol až do kosti. Zo starej smrečiny zrazu vyšiel medveď. Od prekvapenia som ešte viac zamrzol a takmer zabudol, že mám na pleci zbraň. Ale medveď si iba mrmlal a pomaly odchádzal. Keď som sa vrátil ku kamarátom a vyrozprával im, že som naozaj stretol medveďa, nechceli mi veriť. No do húštiny radšej už nikdy viac nepôjdem“, povedal J. Poničan. Ukázal nám aj odliatky medvedích stôp. Vraj, kto by na asi štvorročného „macka“ natrafil, mal by smolu.
