Článok pokračuje pod video reklamou
Pomáha jej viera v Boha. Verí, že nad ňou bdie anjel strážny. Alžbeta Šándorová má 62 rokov. Zoči-voči zubatej stála už tri razy. „Som šťastný človek. Veď ja som toho už toľko zažila, že je to aj na tri životy dosť. Raz možno po večeroch budem namiesto televízie písať. Ak na vás mieri vojak samopalom, alebo prežijete výbuch plynu, potopu či haváriu, hodnoty sa vám zmenia. Pochopila som, že nič nie je také dôležité, ako život sám. Dúfam, že mám toho ešte veľa pred sebou,“ priznáva.
Po prvý raz na vlastnej koži zažila utrpenie spojené s pocitom bezradnosti v auguste 1969. Dvadsiatehoprvého augusta spojenecké vojská obsadili Československo. Alžbeta mala 26 rokov a pracovala v telefónnej ústredni. Noc bola pokojná. Mladá žena čítala knihu a počúvala rozhlas. Blížila sa polnoc. V rozhlase začali hrať vážnu hudbu. „O druhej v noci som začula správu o okupácii. Rozplakala som sa. Zavolala som kolegom do Fiľakova, Poltára. Do Košíc som nestihla. Ústredňu obsadili vojaci. K nám prišli na druhý deň. Mierili na nás samopalmi. Vytrhli kábel od rozhlasu. Kolegyňa im neprepojila hovor. Kričali, že nás zabijú.
Priateľka vytiahla fotografiu svojej rodiny. Ukázala ju vojakom a zakričala, že ona nemôže zomrieť, pretože ju čaká rodina. Stal sa zázrak. Aj jeden Rus vytiahol fotografiu svojej rodiny. Začal nám ju ukazovať. Nezastrelili nás! Tank mieril na poštu. Vedeli sme, že každú chvíľu môže vystreliť. Stačilo tak málo...“, povie. Nedopovedané slová uviazli v hrdle. V auguste 1969 sa Alžbeta po prvý raz pozrela smrti do očí.
O päť mesiacov neskôr postával neďaleko pošty hlúčik zvedavcov. Pozorovali miesto, odkiaľ unikal plyn. Hasiči sa ho snažili udusiť. Cez káblové vedenie však prenikol do priestorov pošty. Vybuchol! „Práve som telefonovala. Mala som na sebe taký ľahký kostým. Vyjdem von a kolega na mňa zakričí: Betka, horia ti vlasy. Strhol mi kabátik z kostýmu a hodil mi ho na vlasy. Zachránil ma. Popálila som si tvár, aj ruku. Keď sme šli so synom po ulici, našli sa takí, ktorí čumeli na moju zjazvenú tvár. Čo zízate, moja mamina je najkrajšia na svete, zastával ma syn. Rany sa zahojili. Nebol to ten najhorší scenár,“ tvrdí.
Ten je vraj ten z mája 2000. Alžbeta sa vybrala na nákupy do mesta. Na prechode pre chodcov ju zrazilo auto. Na hlavnej ulici, za bieleho dňa! Hlavou prerazila čelné sklo. „Tí, čo to videli, vraveli, že som letela osem metrov ako taká handrová bábika. Mala som polámané ruky, nohy a rozbitú lebku. Tvrdíte, že neveríte v anjelov? Mali ste ma vidieť. Život mi po tretí raz visel na vlásku. Ale opäť som ušla zubatej,“ povie vyrovnaným hlasom.
Manžel jej zomrel pred 16 rokmi. „Asi by bolo falošné tvrdiť, že mi nechýba. Chýba mi. Veľmi. No nemám čas horekovať. Robím účtovníctvo pre dva obecné úrady a starám sa o vnúčika. Opraty svojho osudu mám pevne v rukách. Ale oplatí sa veriť na anjelov. Potom sa dajú prekážky zdolávať ľahšie.“
