Čas tragiky – august 1968. Dni nabité emóciami aj bolesťou. Čierne dni prišli na ruských tankoch. Trvali dlhých 31 rokov. V noci z utorka na stredu prekročili československé hranice vojská ZSSR, Poľska, Bulharska, NDR a Maďarska. V stredu 21. augusta mali pod kontrolou celé územie. Vo vzduchu bolo cítiť dym. Životy tých, ktorí odmietli podriadiť sa ideám súdruhov a súdružiek, sa dramaticky zmenili.
Do okupácie sa kariéra Jozefa Daniša vyvíjala sľubne. Pracoval na dispečingu v bani. „Tŕpol som už v júli, čo bude s nami. Vtedy do Československa zavítali súdruhovia z tzv. bratských krajín. Dopočuli sme sa, že Brežnevovi sa situácia u nás nepáčila. Bodaj by aj! Nielen slovenské mestá, ale aj dediny boli na inej úrovni ako jeho „derevne“. Mali sme chuť pracovať, verili sme, že sa otvoríme svetu. Verili sme Dubčekovi! Nastalo však trpké precitnutie. Škoda, že som nemal fotoaparát, bol by som si tie maďarské tanky odfotil. Mierili na dnešnú ulicu M. R. Štefánika. Predtým sa volala Gottwaldova. Išiel som za nimi. Vravím im pokojne, načo ste sem prišli. Tu je pokoj. Choďte domov. Iba cestu rozryjete, my vás tu nechceme. Tvoríme, pracujeme a máme sa dobre. Jeden vojak namieril na mňa samopal. Nevystrelil, žijem,“ spomína 68-ročný dôchodca.
Po previerkach ho vyhodili zo strany. Za svoj názor sa nehanbil a ani ho netajil. Zaplatil zaň krutú daň. „Rodičia mojej manželky boli komunisti a ona bola ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nevydržala psychický nátlak, obesila sa. Možno sa za nich aj hanbila. Súdruhovia zariadili, aby mi zobrali syna. Zverili ho do opatery svokrovcom. Ja som sa dostal na pol roka do basy. Vraj som povedal, že komunisti sú špinavci. Jáj, keby ste len vedeli, aké som ja vám už pridelil „tituly“, nie pol roka, ale láger v Rusku by ste mi odklepli, utešoval som sa po večeroch vo väzení. Prežil som ho. Tak ako previerky, aj šikanovanie v práci. Obviňovali ma zo všetkého možného, zo zrady k socializmu, ohovárania súdruhov, zo zrady komunistických ideí. No najviac mi ublížili tým, že mi vzali syna a ženu. Keď vyjdem na balkón, vidím to miesto, kde stáli tanky. Nie, už by som ich neposielal domov, už by som ich hnal svinským krokom. Tak veru!“ povie a zvlhnú mu oči.
Na násilný vpád a klamstvá, ktoré potom nasledovali, sa nedá zabudnúť. Jeho syn to pochopil. Keď mal 18 rokov, zaklopal na dvere svojho otca. Slová v tej chvíli neboli potrebné. Stačil pevný stisk ruky a objatie. Postaviť sa na odpor bývalému režimu zvládli len silné charaktery. Syn bol pyšný na svojho otca.
