„Pýtal sa ma na meno izbového lekára. Jáj, pán doktor, meno som zabudla, ale mal taký pekný medailónik na hrudi. Takýto? Vytiahol svoju retiazku. Nie, ale aj váš je pekný, mohli by ste mi ho aj podarovať. On mi na to povedal, že by ho aj dal, ale nemôže, lebo je to dar od rodičov, ktorí bývajú v Afrike. No ja namiesto toho, aby som mu polichotila, že takú dlhú cestu meral do Lučenca, opýtala som sa ho, čo ho do tejto pŕhľavy ťahalo. Pod oknami nemocnice totiž rástla pŕhľava. Skamarátili sme sa. Veľa času presedel na mojej posteli,“ povie 83-ročná Zuzanka Kanátová.
Je vyznavačkou pozitívneho myslenia. Považuje ho za najlepší liek na všetky trápenia. Býva v malom domčeku v Lehôtke. Nikdy sa vraj nenudí. Keď mala 80-ku, vymenila ihlu za háčkovku. Funkciu predsedníčky Zväzu protifašistických bojovníkov vzala, keď mala 79.
„Nemali na výber. Veď tí starci by už ani do autobusu nenastúpili. Ja prejdem kilometer za 9 minút. Nedávno som sa vybrala na schôdzu do Bystrice. Na zastávke ma čakal príbuzný. Hneď som mu povedala, milý môj, načo my tu čakáme na tú tvoju električku, peši tam budeme skôr. Pozeral na mňa, akoby som z višne spadla. Tri kilometre sme prešli za 25 minút,“ povie a šibalsky žmurkne. Jej obľúbenou knihou je Biblia. Z nej čerpá silu. Teraz, aj vtedy, keď jej otec odišiel hľadať prácu za more a viac o ňom nepočuli. Doma ostali tri hladné krky.
„Mamka musela splácať pôžičku. Peniaze si požičala na cestu pre otca do Ameriky. Žili sme biedne. Aby som si zarobila na šaty na konfirmáciu, cigánil aj učiteľ, aj náš doktor. Na dvere nášho domu vyvesili ceduľku, že máme šarlach. To preto, aby som nemusela do školy. Kamaráti si mysleli, že sa potím v posteli a ja som zatiaľ kopala v Lučenci. Gazdovia mi dobre zaplatili, vyšlo aj na šaty, aj na stužku do vlasov. Vydala som sa ako 18-ročná. Dobrák bol. Nech mu je zem ľahká a nech odpočíva v pokoji.“
Na chvíľu jej tvár zahalí smútok. O chvíľu však povie pevným hlasom: „Ak už nemôžete žiť pre niekoho, treba žiť aj za neho.“ Krásna myšlienka. Ako starenkina tvár. „Slušne som využila čas. A ešte ho aj využijem. Ktovie, možno v deväťdesiatke začnem maľovať. Dečky som predala až do Kanady, za obrazy by som asi dostala viac,“ povie a zasmeje sa.
Autor: Z. Suráková
