Je štvrtok, niečo po jednej hodine popoludní. V parku sa prechádza skupina detí. Ich ťažšie postihnutí kamaráti oddychujú na lehátkach. Sestrička pohladí po vlasoch staršieho chlapca. O chvíľu sa okolo nej zhŕknu všetci. Každé z nich túži po pohladení. Žena v bielom plášti nie je skúpa na dotyk. Spolu plávajú životom, raz hore, raz dolu. Aby to niekto aspoň trochu chápal, mal by poznať ich oči. Oči chovancov Domova sociálnych služieb Slatinka hovoria za všetko. Vyčítate z nich vďačnosť, bolesť aj radosť. V kaštieli grófa Hubayho našli svoj domov. Storočné stromy starostlivo chránia ich svet.
Prvý obyvateľ prekročil prah kaštieľa v roku 1952. Odvtedy sa tu vystriedali stovky detí s ľahkou, strednou a ťažkou mentálnou retardáciou. V súčasnosti tu žije 61 chovancov. Najmladšia Romanka má tri roky, najstaršia Darinka 40. „Tí, čo dovŕšili 18 rokov, by tu podľa vyhlášky už nemali bývať. Ale kde ich máme poslať, azda nie na ulicu? Žijú tu odmalička, tu majú svoj domov. Vyriešili sme to tak, že tých starších sme ubytovali v tzv. výchovnom domčeku. Učíme ich samostatnosti. Dokonca tu máme aj jeden pár. Jarka s Jarkom sú momentálne na prázdninách u Jarkových rodičov,“ hovorí riaditeľka domova Alena Kelemenová.
Do roku 1989 sa preferovali oddelené ústavy pre mužov a ženy. „Nezohľadňovali sa potreby chovancov. Takýto spôsob delenia nebol vhodný. Samozrejme, že sme sa obávali možných problémov, ale s odstupom času sa zmiešané kolektívy osvedčili. Veľmi ma potešila aj zmena názvu. Už nie sme ústav, ale domov,“ dodá.
Tunajší personál sa snaží obyvateľom vytvoriť tvorivé a radostné prostredie. Pracujú v záhradke, kosia trávnik, chovajú sliepky a dokonca tu majú aj svoj bufet a bazény.
Tých menej postihnutých učia tkať koberce, pliesť košíky, modelovať hrnčeky. „Ja som sa naučil aj čítať a písať. Teraz píšem do kroniky, ale i listy spevákom a aj viem košiky pliesť,“ povie 23-ročný Rasťo. „Tkanie ma baví. Dnes sme boli v cukrárni. Chcela by som si nájsť kamaráta, ale nemohol by byť odtiaľto. Tu sme ako jedna veľká rodina. Mám tu bratov a sestry,“ hovorí 33-ročná Angelika.
Steny izieb na oddelení s najťažším postihnutím zdobia rozprávkové postavičky. Aj takéto zdanlivo obyčajné veci pôsobia na tunajších obyvateľov upokojúco. „Neviem, čím to je, ale Romanku som si najviac obľúbil. Je ako moja dcérka. Prečo som tu? Vy to nevidíte? Tie deti ma potrebujú. Nemôžem hovoriť za nich, ale hádam to, čo cítim ja, cítia aj oni,“ tvrdí Dušan Berky.
„Nikdy som nemala pocit, že tieto deti treba ľutovať. Clivo mi býva vtedy, keď vidím pohľady tých detí, na ktoré rodina zabudla. Najhoršie je to na sviatky a v čase prázdnin. Domov odchádza len hŕstka. Tých, čo zostávajú, býva oveľa viac. Aj teraz cez prázdniny odišlo domov len šesť. Rozhodne neodsudzujem rodiny, ktoré dajú postihnuté dieťa do domova. Podľa mňa je to lepšie pre obidve strany. Ale rodinné puto je veľmi dôležité. Nemalo by sa pretrhnúť. Aj preto chceme získať financie na výstavbu podkrovia a zriadiť tu denný aj týždenný pobyt,“ skonštatuje riaditeľka.
V okresoch Lučenec a Poltár existujú štyri zariadenia pre občanov s mentálnym postihnutím. Napriek tomu v ich šuflíkoch žiadostí o umiestnenie pribúda. „O pobyt v našom zariadení sa uchádza 34 žiadateľov. Ak sa nám podarí získať peniaze na výstavbu podkrovia, sme schopní prijať ďalších. Nemenej dôležitý je aj fakt, že cez víkendy si ich rodina zoberie domov. Rodinné puto sa tak nepretrhne,“ hovorí s nadšením riaditeľka domova.
Autor: Z. Suráková
