„Hovorí sa, že čo robíš, rob s radosťou. A ja som to robil veľmi rád. Už ako chlapec som sníval o povolaní, pri ktorom by som mohol mať volant v ruke. Na vojne som chcel byť motorkárom, no neboli peniažky a plochá dráha mi nevyšla. Tak som sa dal na autobusárčenie. Aj napriek tomu, že som si líhal o polnoci a vstával o štvrtej. Nestíhal som si ani košele prezliekať. Či bol piatok, či sviatok museli sme ísť. Raz na Vianoce mi syn počas slúžby doniesol večeru. Plakal. Prečo vraj musím jazdiť a nie som s nimi, keď mám len jedného cestujúceho. No nakoniec si obidvaja synovia vybrali to isté povolanie,“ spomína na začiatky 65-ročný Ján.
Jazdil do zahraničia, prešiel celý Novohrad a vraj neexistuje dedina, v ktorej by neprespal. „Tak som si našiel aj manželku Zlatku. Bývala v Krnej a cestovala mojím autobusom. Bolo veľa dievčat, čo ma chceli za muža. Zlatka mi však hneď padla do oka,“ zažartuje dôchodca a usmeje sa na svoju manželku. Tvrdí, že v dnešnej dobe sa jazdí na „hrdých“ autobusoch, no vodiči sú oveľa bezohľadnejší.
„Keď som začínal, autobusy nemali kúrenie a cez dvere fučalo. Celý som sa triasol od zimy. Mal som prichystanú vreckovku so soľou, s ktorou som si utieral okno. Dobrému šoférovi nestačí poznať len predpisy, musí aj správne predvídať,“ hovorí s láskou o svojom povolaní dlhoročný autobusár.
V roku 1999 musel odísť do starobného dôchodku. Za dlhoročnú prácu dostal od vtedajšieho ministra dopravy ocenenie. Na požiadanie riaditeľa SAD robil vodiča ešte dva roky. S autobusom a cestujúcimi sa mu však sníva dodnes.
