Už niekoľko rokov je na dôchodku. Býva v Lučenci a žije pokojný rodinný život. Rada varí deťom i vnúčatám. Roky pôsobila vo vedúcej funkcii. Tvrdí, že vždy stála pevne nohami na zemi. Hoci do kostola chodila aj chodí zriedka, je veriaca. „V tomto mám poriadok. Verím v Boha, no nepotrebujem chodiť každý týždeň do kostola,“ hovorí. V roku 2002 pochovala manžela. O pár mesiacov na to prežila klinickú smrť. Súhlasila s tým, že sa s našimi čitateľmi podelí o neobvyklý zážitok. Rešpektujeme jej prianie zostať v anonymite.
„Viete, akí sú ľudia. Väčšina sa smrti obáva. Nepotrebujem aby mi zvonili pri bráničke a dožadovali sa výkladu, čo som videla na prahu smrti.“
Bola sobota. Anna vstala skôr ako inokedy. Pobolieval ju žalúdok. Navarila obed. „No deťom som už povedala, aby sa obslúžili sami. V rodine máme lekárku. Volali jej, že sa necítim dobre, aby mi spravila potrebné vyšetrenie. Veľmi sa mi nechcelo ísť. Ale nemala som na výber. Srdce aj tlak som mala v poriadku. Kázali mi chvíľu ležať. Na vedľajšej posteli som zaregistrovala kamarátku. Rozprávali sme sa. Ona mi neskôr povedala, že odrazu som začala ťažko dýchať a potom už bolo počuť len chrčanie.“
Anne sa zastavilo srdce. Na chvíľu bola mŕtva. Srdce sa po elektrošokoch opäť „zobudilo“. Samotná Anna sa však prebrala len na tretí deň.
„Hlavne som bola prekvapená z toho svetla a nekonečného ticha. Také ticho tu na Zemi niet. Bolo mi veľmi príjemne. Cítila som sa šťastná. Bol to pocit, ktorý sa nedá opísať. Nevidela som žiadne postavy. V tom nekonečnom tichu a svetle som bola sama. Bol to obrovský priestor s obrovským vchodom.“
Keď sa prebrala, sedel pri jej posteli lekár. Vraj sa ho opýtala, prečo ju tam nenechali.
„Asi to tak malo byť. Mala som sa vrátiť. V duchu si veľa razy zaspomínam, ako mi tam bolo dobre. Ani predtým som sa nebála smrti. No po tomto zážitku som presvedčená, že smrťou sa život nekončí. Nikto nevie, čo je potom a v akej forme to pokračuje. Možno v myšlienkach, v našich blízkych, možno v niečom inom.“
Neobvyklá skúsenosť ju zmenila. Tolerancia, spokojnosť, zdravie, ohľaduplnosť je to, čo si najviac cení. To, čo prežila počas klinickej smrti, bol jej najhlbší zážitok v doterajšom živote.
Autor: Z. Suráková
