Smútok, strach a bezmocnosť sa dajú vyčítať z očí mladej matky. 20-ročná Zlatica z Divína prežila polovicu svojho života v detských domovoch. Vydala sa v osemnástich. Život jej však uštedril ďalšiu ranu. Bitky od milovaného manžela boli na dennom poriadku. Našla však dosť síl a ušla od neho. Dnes s ním bojuje o 11-mesačnú dcérku Zlatku.
Detstvo v normálnej rodine
Do desiatich rokov žila Zlatica v „usporiadanej“ rodine. Na toto obdobie života spomína rada. Mala otca, matku i brata. Sen o šťastnom živote sa však rozplynul, keď mala desať rokov. „Bývali sme vo Fiľakove. Mama zrazu začala piť a stretávať sa s cudzími chlapmi. Otec to nevydržal a odišiel od nás. Nevyčítam mu to. Mama prestala platiť za byt a tak nás vysťahovali do ubytovne. Ani tam neplatila. Sociálne pracovníčky prišli po mňa i brata do školy. Ocitli sme sa v detskom domove v Necpaloch,“ rozpráva o svojom detsve Zlatica.
Život v detských domovoch
„Bolo mi ľúto, že naša rodina sa rozpadla. Som dievča a potrebovala som matku. Nemala som sa komu zdôveriť. Ale aspoň som zostala s bratom. V domove v Necpaloch sa mi veľmi páčilo. Na Mikulášskom večierku sa rozdávali darčeky a ja som si tam našla kamarátku Janku. Ona nebola z domova. Zoznámila ma so svojou rodinou a trávila som u nich prázdniny. Častokrát som však myslela na svojho otca. V duchu som ho vždy privolávala. V jedno ráno prišiel. Tvrdil, že nás chce zobrať domov. Navždy. Vtedy som bola siedmačka. Odsťahovali sme sa do Divína. Bývali sme tam len pol roka. Opäť nás zobrali do domova. Otec pil a to bol asi dôvod, prečo nás pri ňom nenechali. Ja som chcela ísť naspäť do Necpál, lebo tam sme to poznali a mali sme veľa kamarátov. Sociálna pracovníčka mi však vysvetlila, že existujú tzv. rodinné domovy. Tam budeme chodiť do školy a ešte sa aj naučíme domáce práce - prať, variť, upratovať. Súhlasila som. Problém bol v tom, že nás chceli s bratom rozdeliť. Vtedy som narobila krik. Nechali nás spolu. Odviezli nás do Ružomberka, no o týždeň neskôr sme sa ocitli v Tornali. Tam sme zostali až do konca,“ spomína na svoj život v domovoch.
Osudné zoznámenie
Zlatica bola dobrou žiačkou a preto mala v domove dlhšie vychádzky. „Ja som veľmi nechodievala mimo domova. Tam som mala všetko, čo som potrebovala. Raz ma poslali po šťavicu. Išla so mnou Janka, ktorá mala v meste frajera. Stretla sa s ním a tam som ho uvidela. Zolo bol o tri roky starší. Ja som mala niečo cez pätnásť. On si ma všimol prvý a po maďarsky sa opýtal Janky, ako sa volám. Začali sme sa stretávať a neskôr spolu chodiť. Vybavila som mu, aby ma mohol chodiť navštevovať do domova. Bol Róm, no mne to nevadilo. Bol ku mne milý. No viacerí ma pred ním varovali. Kvôli nemu som sa pohádala aj so svojou pani riaditeľkou, kvôli nemu som začala flákať školu, ktorú som nakoniec ani nedokončila. Svet sa mi zdal krásny a ja som všetko videla cez ružové okuliare. Proste, ľúbila som ho,“ tvrdí mladá mamička.
Svadba na úrade, bitky, dieťa
So Zolom sa Zlatica stretávala už viac ako dva roky. „Chodievala som aj k nim domov, zoznámil ma s celou rodinou. Boli ku mne dobrí. Zolo mi nosil kvety, keď som bola v nemocnici, priniesol aj bonboniéru. Rozprávali sme sa aj o svadbe. Bála som sa, že nebude chcieť ženu z domova, no jemu to vraj neprekáža. Odišla som z domova a nasťahovala som sa k nim. Asi po dvoch mesiacoch sme sa zobrali. Svatba na úrade, bez hostiny a zábavy. V októbri sme boli svoji,“ trpko spomína na svoj svadobný deň. A vtedy sa v jej živote všetko zmenilo. Po svadbe sa pohádala aj so svojím otcom, ktorý nesúhlasil s novým ženíchom. „Dva roky sme o sebe nevedeli. Zolo začal byť ku mne hrubý, krátko po svadbe ma aj udrel, inak sa začala ku mne správať celá jeho rodina. Bývali sme všetci v jednom domčeku - jeho rodičia, brat s rodinou a my - a trvalo mi, kým som pre nás vybojovala samostatnú izbičku. Zakazoval mi akékoľvek vychádzky, strašne na mňa žiarlil, nemohla som sa ísť pozrieť ani do domova. On si chodieval kade-tade s kamarátmi, kšeftoval. Ja som zostávala bokom. Švagriná bola v tom čase tehotná a aj ja som zatúžila po dieťatku. Konečne by som nebola sama. Päť mesiacov po svadbe som otehotnela. Aj bol rád, ale nejako si to nevšímal. Dcérku som porodila v hrozných bolestiach, ale na ten okamih nikdy nezabudnem. Bola som dojatá od šťastia. Mala som dcérku, hoci Zolo túžil po chlapcovi. Môj život sa veľmi nezmenil. Stále som vysedávala doma, ale aspoň som mala svoje dieťa, o ktoré som sa mohla starať. Varila som, upratovala, no nikdy nie po jeho vôli. Tĺkol ma ako žito. S malou trávil veľmi málo času. Ani svokrovci nemali vnučku radi. Možno preto, že som biela,“ uvažuje Zlatica.
Útek od manžela
„V júli tohto roku ma prišli navštíviť otec aj s bratom. Bola som prekvapená a dojatá. Navrhli mi, aby som prišla s malou na prázdniny do Divína. Zolo sa však zľakol, že chcem s malou ujsť, tak mi ju zobral a mňa vyhodil na ulicu. Odprevadila som otca na zastávku a vtedy som sa rozhodla. Odídem od svojho manžela. Pobalila som si veci a odišla som. Bez dcérky. Viem, že by mi ju nedali. Hľadala som pomoc v domove, no tam nikto nebol. Tak som išla na stanicu a odviezla sa až do Lučenca. Z Mýtnej som išla domov pešo. Otec zostal prekvapený, keď ma zbadal v bráne, no rozhodol sa pomôcť mi.“
Bez dieťaťa a bez peňazí
Zlatica hneď na druhý deň zašla na políciu. Jediným jej prianím bolo získať späť dieťa. Vedela, že normálnou cestou ho nedostane. Manžel sa jej vyhrážal, že ak sa nevráti, malú už nikdy neuvidí. „Poslali nás na políciu do Tornale. Tam sme niečo spísali, mala som čakať na uznesenie zo súdu. Prišlo rozhodnutie, že je povinný malú mi odovzdať. Za asistencie policajta som si išla pre dcérku. Boli na dvore. Celá rodina. Kričali na mňa i na policajta. Bežala som si dnu aspoň pre svoje veci, no svokra dcérku nepustila z ruky. Plakala som. Čo sú to za ľudia, keď matke nedajú ani len podržať vlastné dieťa? Policajt však nezakročil. Domov som sa tak vrátila bez dcérky. Dozvedela som sa, že na sobášny list vybral aj moju materskú a prídavok na dieťa. Zostala som bez peňazí. Boj o dcérku nás už vyšiel na 5-tisíc korún. Na právnika nemáme, pomaly už ani na cestovné. Vydržím, kým ju nebudem mať doma. Už sme zohnali aj kočík, má tu hračky. Bez nej môj život nemá cenu. Veríme, že spravodlivosť zvíťazí.“
Dodatok:
Podľa § 75a Občianskeho súdneho poriadku, ak sa ocitne maloleté dieťa bez starostlivosti, alebo je jeho vývoj ohrozený, súd predbežným opatrením nariadi, aby bolo maloleté dieťa dočasne zverené do starostlivosti osoby, ktorú v uznesení určí. Okresný súd v Revúcej uznesením zo dňa 27. 7. 2004 predbežným opatrením nariadil, že otec dieťaťa je povinný odovzdať maloletú Zlaticu do starostlivosti matky. Otec Zoltán D. predbežné opatrenie prevzal a aj napriek tomu, že mu hrozia trestno-právne následky, dieťa matke neodovzdal. Matka na neho podala trestné oznámenie z trestného činu marenia úradného rozhodnutia.
Podľa § 273c súd následne zabezpečí, aby toto rozhodnutie bolo bez zbytočného odkladu vykonané. Súd v súčinnosti s príslušnými štátnymi orgánmi odovzdá dieťa do starostlivosti určenej osoby.
