Pod vodami Málinskej priehrady zmizli štyri osady - Hámor, Hrozinovo, Chmeľná a Šťavica. Ľuďom, ktorí museli opustiť svoje rodné domy, sa dodnes pri spomienkach zarosia oči.
„Dvaja starkí zomreli do roka. Neuniesli odchod. Veď viete, ako sa hovorí, starý strom nepresadíte. Najradšej by sme na to všetko zabudli. Moja žena sa z toho dodnes nevie spamätať. Priehrada bola potrebná, ale našim susedom voda vzala domov. Aj kostolík zaplavila. Nikto sa nás nepýtal, čo cítime. Úradníci prišli a stroho povedali, že musíme odísť. Za pôdu sme nedostali nič. Pôda mala a aj bude mať hodnotu. My sme o ňu prišli. Zaplatili nám len za dom. Dostal som 200-tisíc. Stavba nového domu nás vyšla aj päťkrát viac,“ tvrdí Matúš Václavík.
Má 71 rokov, býva v Málinci a mal šťastie, že si dom postavil v málinských kopcoch, v časti zvanej Mysliny. Jeho chalupu voda nezatopila. V ochrannom pásme štát domy vykúpil, ale pôvodní majitelia ich môžu užívať.
„Zákony sa na Slovensku často menia, ja len dúfam, že aj moji vnuci budú môcť chodiť do chalupy, v ktorej vyrastal ich dedo. Každého to ťahá domov. Hoci už nie sme vo svojom, stále je to náš rodný dom. Moja žena odchod z Myslín nevie uniesť. Prechádza sa po izbe a často plače. Rada by sa tam vrátila. No všetko sa tam, vo vrchoch, už zmenilo. Susedia poodchádzali, obchod aj kostol zaplavila voda. Pamätám si, ako padal. Plakali sme. Na kostol sme sa skladali. Každý dal, čo mohol. Viete, ako sa na lazoch ťažko stavali domy? Na kravách a voloch sme vozili kamene. Nečudo, že tie väzby sú také silné,“ hovorí Matúš.
Neďaleko Matúšovej chalupy žije 90-ročná Margita Babicová. Podobne, ako jej sused ujček Marcinek, odmietla opustiť svoj domov. „Aj tým pánkom som povedala, že mňa odtiaľto vynesú len v truhle. Samotný richtár ma prišiel prehovárať, no ja som tvrdá palica. Neodídem! Len v truhle! Vyhnanca zo mňa nikto neurobí! Veď ja by som už dávno nežila, keby som ich bola poslúchla. Dosť, čo som sa musela vyrovnať s myšlienkou, že ma pochovajú v cudzom cintoríne. Ten náš nezaplavili, ale pochovávať sa v ňom nesmie. Veru, našli sa aj takí, ktorí priehradu prekliali. Ja sa nerúham. Za kostolom som si poplakala. Aj som prosila Boha, aby tým, čo ho zbúrali, odpustil,“ povie.
Dlhé hodiny spomína na časy, keď tu na Myslinkách pulzoval život. Ľudia obrábali polia, chovali statok a keď mali voľno, zašli na kus reči k susedom. „Vyše 30 nás tu žilo. Ostala som len ja a Marcinek. Sme vo svojom, hoci papiere o tom, že je to naše, nemáme. Niektoré domy sú prerobené na chalupy, niektoré opustené. Moja záhradka a chalupa sa však nezmenila. Len kravku už nemám. Povedali mi, že ak chcem chovať kravu, musím mať vybetónované hnojisko. Mám len jednu sliepku. Líška mi ostatné roztrhala. Zveri ani zlodejov sa nebojím, Božia vôľa si nás všade nájde.“
Bolo ťažké opustiť svoj domov. Nemali však na výber. Už v roku 1977 sa vyskytli problémy s pitnou vodou. Cez Málinskú dolinu tečú tri potoky. Aj preto padlo rozhodnutie práve na tomto mieste postaviť zásobáreň pitnej vody. S prvými prácami sa na stavbe vodného diela začalo 1.apríla 1986. Dielo pozostávalo z dvoch stavieb: vlastná vodárenská nádrž na hornom toku Ipľa a úpravňa vody. Výška hrádze je 53 metrov, celkový objem nádrže 26 620 miliónov m3. Výstavbu dokončili v roku 1994. Náklady na stavbu predstavovali približne1,7 miliardy korún. Podľa údajov mimovládnej organizácie Ľudia a voda padlo vodným dielam na Slovensku za obeť okolo sto obcí. Pri Málinci voda zatopila štyri.
