Článok pokračuje pod video reklamou
realizuje. V dvoch predchádzajúcich číslach NoNo ste si mohli prečítať jeho predolympijské názory a dojmy, teraz vám už ponúkame jeho prvé zážitky a postrehy spod slávnej Akropoly. Nuž, tu ich máte.
Fešná hosteska ma zachránila džúsom
Keď človek príde do cudzej krajiny, väčšinou si prvý dojem urobí už na letisku. V mojom prípade to bolo celkom dobré, pretože sa ma okamžite ujali ochotní dobrovoľníci, ktorí mi podrobne vysvetlili, čo a ako. Tie ich úsmevy a ústretovosť boli naozaj úprimné a uľahčili mi prekonanie drobných problémov, ako napríklad dvojhodinové čakanie na autobus z letiska do hotela. Asi som ku koncu čakania vyzeral dosť zúbožene, pretože na grécke pomery nadpriemerne príťažlivá hosteska Ioanna mi okrem milého slova ponúkla aj svoj džús – bol perfektný, ešte doteraz sa po ňom oblizujem. Keď som jej zo srandy povedal, že jej budem pomáhať do konca hier, milo sa poďakovala, že to zvládne sama, ale keď vraj bude olympiádu organizovať Slovensko, tak príde a ozve sa. To znamená, že sa už nikdy neuvidíme.
Susedom vyše 100-kilový černoch
Druhý dôležitý dojem o krajine si návštevník urobí podľa hotela. Ten môj sa volá Epidavros, je síce pomerne skromný, avšak čistý a útulný. Potešilo ma, že leží veľmi blízko slávnej Akropoly, je však v hlučnej štvrti Omonia, kde bežne ešte o tretej ráno vytrubujú frajeri na autách a naplno púšťajú dosť príšernú grécku hudbu. Prvým, koho som v hoteli spoznal, bol asi 120-kilový černoch John, novinár z Namíbie. Keď som sa trochu sťažoval na horúčavu, iba sa rehotal, že neviem, čo je to riadna horúčava. Mám vraj prísť k nemu na návštevu do Afriky a potom vraj pochopím význam tohto slova. Raz som ho stretol na raňajkách a nestačil som sa diviť – zjedol 5 naozaj veľkých obložených rožkov, 8 vajec na tvrdo, polovicu melóna a vypil asi 2 litre džúsu. A keď sme odchádzali, ešte si do servítky zabalil asi polkila šunky, že mu to vraj dobre padne na skromnú desiatu.
Za štyri deci vína všetko o ceremoniáli
Hneď v prvý večer – teda deň pred slávnostným otvorením - som sa išiel prejsť okolo hotela a okrem iných hlučných debatujúcich skupiniek som si viac všimol jednu, ktorej hlavnou postavou bol veľmi živo gestikulujúci zhruba 60-ročný chlapík. Keď zbadal moju novinársku akreditáciu, chvastal sa polámanou angličtinou, že patrí medzi tých vyžrebovaných šťastlivcov, ktorí boli na generálke otváracieho ceremoniálu a za 100 euro mi vraj popíše všetky detaily. Hneď ho však zahriakli jeho kumpáni, že je prašivý pes a vydriduch, pretože s olympijskými vecami sa vraj nekšeftuje. Napokon som mu rozkázal dvakrát dva deci fajného červeného vína a on všetko porozprával. A vôbec netáral, pretože v piatok sa scenár nádherného ceremoniálu na krásnom štadióne odohrával presne podľa jeho slov.
