rehy.
Martikána škandalózne okradli o zlato
Jednou z najhorších situácií bolo škandalózne poškodenie nášho vodného slalomára Michala Martikána. Keď prišiel do cieľa, všetci Slováci - a bolo nás tam dosť veľa - sme od radosti skákali, hulákali a objímali sa, pretože na tabuli svietilo: zlato – Martikán (SVK). Tento náš ošiaľ trval asi 20 minút, počas ktorých sme sa fotili a Mišo robil rozhovory o tom, aký je veľmi šťastný – a potom prišla tá strašná ľadová sprcha! V opravených výsledkoch zhodili nášho sympatického vodáka až na druhé miesto, pretože sa vraj dotkol jednej bránky! Protesty a sťažnosti našej výpravy už ničomu nepomohli. Hoci sme neskôr možno až 20-krát detailne pozerali video z tej jazdy, žiadny ťuk ani šuch sme tam nevideli a aj Mišo sa zaprisahával, že si kontaktu nie je vedomý. Bolo však obdivuhodné, ako vyrovnane tento ťažký športový úder prijal – obrovsky tým stúpol v očiach všetkých objektívnych pozorovateľov. Po takejto do neba volajúcej nespravodlivosti sme si samozrejme v ten deň nemohli ani naplno vychutnať zlato skvelej slalomárky Eleny Kaliskej. Inak, táto skromná a pracovitá Zvolenčanka bola natoľko milá, že mi na pár minút dovolila pohrať sa z jej medailou. To, že Slovensko je vodno-slalomárskou veľmocou, potvrdili o dva dni aj bratia Hochschornerovci, ktorí súperov rozdrvili tak suverénne, ako v tejto sezóne valcuje konkurenciu Michael Schumacher vo formule 1.
S prezidentom v Pireu aj o voľbách v Poltári
Akousi oázou všetkých našich krajanov, ktorí sú počas hier v Aténach, je Slovenský dom v krásnom prenajatom objekte v romantickom prístave Pireus. Každý večer tam bývajú rôzne recepcie a nálada je samozrejme najlepšia vtedy, keď oslavujeme medaily - napríklad otca a trénera zlatých Hochschornerovcov šmarili kamaráti vodáci podľa ich zvyku do nafukovacieho bazéna. Okrem iných hostí boli v Dome aj bývalý šéf MOV Samaranch, ktorý sa mi zdal už dosť vyčerpaný životom, a bol tam aj prezident republiky Ivan Gašparovič, ktorý sa naopak javil v dobrej kondícii. Pravdaže som si nenechal ujsť šancu podebatovať s našim rodákom a keďže sa v športe veľmi dobre vyzná, najviac sme točili reč okolo olympiády. Ako dvaja Poltárčania sme však logicky nezabudli ani na naše rodné mesto a hlava štátu sa dosť čudovala nad tým, aký veľký počet kandidátov si trúfa v primátorských voľbách. Na ich výsledok je vraj veľmi zvedavý.
Vystrašený špión amerických basketbalistov
Zažil som však aj jednu príhodu počas, ktorej mi nebolo všetko jedno. Raz som sa totiž motal okolo haly, kde práve trénovali hviezdni americkí basketbalisti. Hoci novinári mali vtedy vstup prísne zakázaný, predsa len som sa cez taký malý vchod prepašoval dnu. Grécki usporiadatelia boli totiž natoľko zaujatí podkošovými kúzelníkmi z USA, že mňa si vôbec nevšimli. Asi po desiatich minútach ma však zbadal americký ochrankár – asi dvojmetrový a stokilový černoch, ktorý vyzeral ako najodpornejší zabijáci z hollywoodskych filmov. Keď sa ku mne hrôzostrašne blížil aj so svojim parťákom, hovorím si, je so mnou amen – teraz ma v lepšom prípade zmlátia alebo v horšom prípade ma zabijú, rozštvrtia, hodia do mora ako žrádlo pre ryby a rodný Poltár už nikdy neuvidím. Našťastie nevyzerám ako arabský terorista a tak som ich horko-ťažko ukecal, že som len chcel vidieť ich slávne hviezdy a že ja mám Ameriku rád, čoho dôkazom môžu byť aj moje tenisky ich značky. Zrejme to chaotické bľabotanie na nich aspoň trochu zabralo, pretože ma pred halu vyšikovali síce dôrazne, ale bez následkov. Napokon som o pár dní predsa len amerických basketbalistov naživo videl v zápase proti Austrálii a s mojimi čiernymi kamošmi - vyhadzovačmi sme si už zakývali ako starí známi.
