Z pokolenia na pokolenie sa okolo Sucháňa šírila povesť o trúbiacom kameni a čiernych dierach v suchánskych horách. Vraj takéto kamene boli tri a dier bolo tiež požehnane. „Kameň našiel v roku 1971 v časti zvanej Zabre. Roky pátral po ňom a som rada, že to nevzdal. Trúbiaci kameň zviditeľnil Sucháň aj v zahraničí. Mali sme tu už Holanďanov, Nemcov, Francúzov, Dánov, ba dokonca toho leta vraj prišli aj Turci. Jaskyňu objavil v roku 1999“ tvrdí starostka Sucháňa Anna Triznová.
Kameň, na ktorom sa dá trúbiť, je sopečného pôvodu. Nadzemná časť má nepravidelný ovál s obvodom po dĺžke 365 cm, po šírke 240 cm. Výška na najvyššom bode je 120 cm. Čiastočne je zapustený do sopečného brala. Jeho objaviteľ Ján Mihaľkin je presvedčený, že trúbiace otvory vysekala ľudská ruka. Vedľa otvorov na severozápadnej strane je do skaly vyrytý rok 1194 s dvojbodkou nad deviatkou. Prvé dve číslice sa na seba nepodobajú, takže to môže byť aj rok 1794. Mihaľkin číslicu porovnal s islamským letopočtom. Výsledok bol prekvapujúci. Čísla označujú rok, keď v tomto kraji boli Turci.
„Na kameni je ešte jeden obrazec – trojuholník. Podľa mňa označuje samotný kameň – východiskový bod a šípky okolo neho ukazujú smery na Španí laz, do suchánsko – plachtinskej doliny, do Zabier a na studňu Turčianka. Podľa povesti kameň upravili Turci. Mohli to byť zvedovia aj hliadky. Prišli do neznámeho terénu a aby nezablúdili, takto sa orientovali. Pomocou trúbenia si dávali signály,“ tvrdí objaviteľ.
Okrem kameňa objavil v roku 1999 aj jaskyňu. Nachádza sa na ľavom brehu Suchánskeho potoka. Je dlhá takmer 12 metrov a má tvar lievika. „V blízkosti pseudokrasovej jaskyne je desať podobných dutín. Sú dôkazom sopečnej lávy čelovskej formácie. Jaskyňu skúmali odborníci z 12 krajín a nedávno sme tu mali aj Japoncov,“ hovorí J. Mihaľkin, historik, zberateľ povestí a kameňov. Vraj nebude mať pokoj, kým neobjaví ďalšie dva kamene a ďalšie jaskyne.
Autor: Z. Suráková
