Často používajú slovo pokoj. Práve ten hľadali tu, uprostred ďubákovských hôr. Nepopierajú, že keď vymenili život v hlavnom meste za ten v divočine, bol to pre nich zlom. To, že sa rozhodli pre tunajšiu samotu, bola náhoda. Ich chalupa sa nachádza v ekologicky čistom prostredí. Čas sa tu neriadi podľa hodín, ale podľa Slnka a väčšinu dňa im zaberie práca v záhrade. Jedia zvyčajne to, čo si dopestujú alebo nazbierajú v hore. Nad Ďubákovom gazduje rodina Juraja Lehkého už dvanásty rok.
POČUŤ TU AJ ZAVÝJANIE VLČEJ SVORKY
Tí, čo to tu nepoznajú, ľahko zablúdia. Hory sú zradné. Na samotu nevedia asfaltová cesta. Kľučkujete po poľnej. Ak máte šťastie, po dobrej polhodine zazriete perníkovú chalúpku. Ak nie, máte smolu, mapa vám nepomôže. Pôda vo vrchoch bola voľakedy lacnejšia ako v dolinách. Čím bola hlbšie v lesoch, tým menej stála. Tá, ktorú si kúpili Bratislavčania, stojí uprostred divokej prírody.
„Počuť tu brechot líšok, zavýjanie vlčej svorky aj mrmlanie medveďa. Úle nám maco už niekoľkokrát poprevracal, aj medvedicu s mláďaťom som zazrela neďaleko chalupy. Ale takýto život sme si vysnívali. Zvieratá nie sú votrelci, to my sme prišli medzi nich,“ s pokojom Angličana tvrdí Mária Lehká.
HĽADALI DOTYK S MINULOSŤOU
Vyštudovala kybernetiku, jej manžel lesnícku školu. Príroda má tendenciu meniť povahu ľudí. Oni sa vraj nezmenili, len našli to, po čom túžili. „Keď dcérka ráno vstane, ide sa napiť vody zo studničky, pohladiť kone a o chvíľu mi s rozžiarenými očkami donesie za náruč hríbov. V tej chvíli viem, že sme sa rozhodli správne. Nehľadali sme luxus, hľadali sme práve dotyk s minulosťou. Tu sme to našli. Utvrdili sme si rebríček hodnôt,“ tvrdí domáca pani.
V chalupe má všetko svoje miesto. Murovaná pec, starodávny kredenc, posteľ, šálky, mlynčeky, kamene, jesenné listy, bylinky, šálka s medom, doma tkaný koberec... Nikdy im vraj nechýbala osobitosť a svojský štýl.
CHOROBY ODOŽENÚ BYLINKAMI
Fámy kolujúce o nich po okolí bývajú rôzne. Základ majú rovnaký – sú to čudáci. „Sme obyčajní ľudia. Ja s dcérkou nejem mäso, ale vegetariánstvo nie je nóvum. Zelenina a ovocie nám chutí, máme vlastné recepty, nepoužívame umelé hnojivá ani pesticídy. Zuzanka má sedem rokov a zatiaľ nebola chorá. Keď ju občas zabolí hrdielko, bylinky chorobu odoženú. Aj z húb sa dá uvariť chutný paprikáš. Aj korenie je z nich chutné. Výber na okolí je široký,“ povie Mária.
„Mami, pozri, aký strom som nakreslila. Môžem pustiť do izby mačiatka? Mačiatka sú milé, ale aj naše koníky sú pekné. Vozíme sa na nich do dediny. Občas mi chýbajú kamarátky, ale chodia k nám chalupári a už sa teším do školy. Viem už aj písať a počítať,“ pochváli sa Zuzanka. Normálna rodinka. Jej odlišnosť od ostatných pripomína len okolitá divočina.
CHCÚ PODNIKAŤ V AGROTURIZME
Sedíme v útulnej chalúpke už dobrú hodinu. Vonku sa zotmelo. Keď je tma, vidieť odtiaľto rozsvietený Lučenec. Pes nebrechá. „Zver aj človeka zacíti zďaleka,“ pokojne povie domáci pán Juraj Lehký. Založil občianske združenie. Donedávna varil a rozvážal obedy dôchodcom.
Zorganizoval aj niekoľko táborov. Dokonca medzinárodných. Plánov do budúcnosti má neúrekom. Všetky alternatívy sa odvíjajú od hlavnej devízy – divočiny. „Agroturizmus je neskutočná lopota, ale ja sa roboty nebojím. Len s prístupom a dochádzkou sa nekamarátim. Na hrboľoch som rozbil už dve autá. V lete je na nich prach a v zime záveje. Kone nikdy nesklamú. Uvidíme, čo prinesie čas,“ povie.
DOBROVOĽNE SA VZDALI CIVILIZÁCIE
Dobrovoľne sa vzdali vymožeností civilizácie. Neočarila ich Bratislava, očarila ich divočina. Zuzka bude prváčka. Bude chodiť do školy v Kokave. Tak ako aj iné deti si chystá tašku. Mária rozmýšľa, ako si zopár koruniek privyrobiť doma. „Možno budem tkať koberce alebo variť obedy turistom, ale možno by im nechutili moje bylinky,“ srdečne sa zasmeje.
Na samote sme strávili zaujímavý večer. Sadám do terénneho auta, ktoré nám sprostredkoval starosta Ďubákova a vraciam sa do civilizácie. V noci musím stihnúť napísať spravodajstvo z mestského zastupiteľstva, na ktorom sa niektoré hlavy pomazané opäť „vyfarbili“. Zasmejem sa. Odrazu mi tie ich žabomyšie vojny pripadajú malicherné...
Autor: Z. Suráková