„Bolí ma to a hanbím sa, že sa to stalo práve nám. Braňo je náš jediný syn. Druhý syn je už mŕtvy. Braňo bol odmalička našim slniečkom, chránili sme ho ako oko v hlave, ofukovali mu aj stoličku, na ktorú si mal sadnúť... Nie, on nie je zlý chlapec. Len nevesta nebola pre rodinný život – a toto je výsledok,“ povie vyrovnaným hlasom. Už nemá sĺz, aby plakala. Zapáli ďalšiu sviečku a vytiahne rodinný album. Vyžaruje z nej zvláštny pokoj aj optimizmus, akoby bola presvedčená, že zlobu a zúfalstvo už zahnali do kúta.
KEĎ MAL 52 ROKOV, STAL SA OTCOM
„Aby ste to aspoň trochu pochopili, mali by ste poznať všetko od začiatku. Mala som 36 rokov a manžel 52, keď sa nám narodil Braňo. Vytúžené dieťa prinieslo do domu radosť a dalo nám zmysel života. Mali sme svoj vlastný svet. Žili sme šťastne. Aj ruky by sme si zodrali po lakte, len aby nášmu synovi nič nechýbalo. Nezneužíval to, vedel si vážiť aj maličkosti. Tešili sme sa, keď nám pred 11 rokmi priviedol domov nevestu. Bola to krásavica a syn by jej zniesol aj modré z neba,“ objasňuje Helena Zimmermannová. Pupočnú šnúru so synom neprestrihli ani po svadbe. Bývali spolu v dvojizbovom byte vo Zvolene.
NEVEDELA DOMA OBSEDIEŤ
S príchodom vnúčat narastali v ich rodine radosti aj starosti. Marko, Ines a Erik si zvykli na to, že keď ich pobolievalo hrdielko alebo si rozbili koleno, boli to väčšinou starí rodičia, ktorí pofúkali ranky. Stávalo sa totiž, že ich mama čoraz častejšie opúšťala spoločnú domácnosť. „Odišla v piatok a prišla až o dva dni. Vždy som chcela len dobre, mala som obrovské výčitky svedomia kvôli deťom, za ich mamku. Nie, nebola zlá, len nevedela obsedieť doma. Keď sme jej dohovárali, zopár dní vydržala byť vzornou matkou, ale potom sa všetko vrátilo do starých koľají,“ povie stará mama troch detí a stisne manželovu ruku. Ani on si nevedel zvyknúť na mantinely v správaní svojej nevesty, ale nereptal. Miloval vnúčatá, staral sa o nich a zároveň bojoval so zákernou chorobou.
NAD NESKORÝMI PRÍCHODMI SKLOPILI ZRAK
Prišiel čas, keď si mladí prenajali byt. Začali žiť oddelene, no tri vnúčatá bývali, ako zvyčajne, väčšinou v spoločnosti starých rodičov. Starali sa o nich vzorne. Varili, vypekali, prali, pomáhali s domácimi úlohami. „Pri povinnostiach sme zabúdali na čas. Tentokrát by sme si aj ruky po lakte zodrali, len aby našim vnúčatám nič nechýbalo. Syn nad odchodmi a neskorými príchodmi manželky radšej sklopil zrak. Viem, že ju veľmi ľúbil a stále si nahováral, že bude lepšie. Veď on by jej ešte aj teraz možnože odpustil. No stalo sa, že mu občas vypovedali nervy a zdvihol na ňu aj ruku. Vyčítal jej, že sa nestará o deti tak, ako by sa patrilo. Neveste vyhovovalo, že má kto jej deti zaopatriť. Asi sme spravili chybu, že sme im až tak pomáhali. No robili sme to kvôli našim trom slniečkam. Spolu s nimi sme snívali o tom, že raz sa to urovná a držiac sa všetci za ruky budeme žiť konečne ako normálna rodina,“ povie 65-ročná Helena. Osemdesiatjedenročnému manželovi sa v očiach zalesknú slzy. Rozpráva sa mu ťažko, zákerná choroba spravila svoje.
PRIŠLI O BYT AJ O ÚSPORY
Skláňam sa pred každým, kto nepozerá na svoje pohodlie, ale ochotne pomáha iným. Zvráskavené dlane manželov Zimmermannovcov pripomínajú jesenné hrušky. Sú také krehké. Vedia, že musia nimi do Vianoc pomáhať pri oprave domu. Nevesta k nim inak ich tri slniečka nepustí. Do ošarpaného domčeka na lazoch v Hriňovej sa presťahovali pred mesiacom. Museli! Dlhy na nájomnom nevládali utiahnuť. „Máme celkom slušné dôchodky, ale nevládali sme šatiť, živiť nás všetkých a ešte aj platiť za byt. Nevesta narobila kopec dlžôb. Boli sme ľahkomyseľní, keď sme jej dôverovali, že platí elektrinu, pôžičky, telefón. Začali k nám chodiť rôzni ľudia. Ani z očí im nehľadelo nič dobré. Pýtali od nás peniaze. Už bolo neskoro lamentovať nad rozliatym mliekom. Prišli sme sem – do Hriňovej,“ vysvetľuje gazdiná.
DETI UVIDIA, KEĎ BUDÚ MAŤ VODU A ELEKTRINU
V dome nie je elektrina, ani voda. Na stenách chýba omietka. Chýbajú aj dvere, dlážka, kúpeľňa, záchod....Na stole je však čistý obrus, váza s kvetmi, na posteliach čistučké obliečky, na poličke vyžehlené a úhľadne poukladané šaty. Dominantu miestnosti tvorí pec a sviečky. Stmieva sa už skoršie... Donedávna tu pobehovali aj tri deti – Erik (9), Marko (7) a Ines (4). Ich otec odišiel za prácou do Rakúska. V dome sa zíde každá koruna. Pre Braňove deti si prišla ich mama. „ Veď sa len pozrite, ako to tu vyzerá. To nie je prostredie pre deti. U matky je im teraz lepšie. Erik nám napísal, že sa teší do školy, že nás veľmi ľúbi a že mamina ich sem pustí, keď budeme mať vodu a elektrinu. Elektrina by aj bola, len nám ešte chýba 4–tisíc, aby ju prišli zapojiť. Možno sa synovi za hranicami bude dariť a stihneme to do Vianoc. Neviem si predstaviť, akoby sme cez sviatky boli bez našich detí. Oni nám dávajú silu. Aj pracovať by som išla, len keby bolo kde. Nemyslíme na seba, myslíme len na ne. Či majú večeru, vyžehlené nohavičky, či im má kto prečítať rozprávku. Pred spaním mali radi, keď som im rozprávala o svojom detstve. Aj tú o troch grošoch radi počúvali. „Požičané“ nám raz možno vrátia,“ povie stará mama.
ICH HVIEZDY SÚ VNÚČATÁ
Pochopili, že peniaze neznamenajú šťastie. Oni by ich však teraz potrebovali ako soľ. Na nevestu nezavreli. Rodina bola vždy pre nich posvätná. „Braňo sa chystá rozviesť. Našiel si priateľku. Býva s nami. Milé dievča. Nemala to v živote ľahké. Aj jej rodičia sa rozviedli. Hádam si bude vážiť rodinné zázemie. Pochopila som, že hoci bývame v ošarpanom dome, žijeme bohatý vnútorný život. Sú v ňom naše vnúčatá, ich minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Na Vianoce budeme spolu,“ povie odhodlane Helena Zimmermannová.
